Fernando Pessoa: O sebe
Všetky uvedené texty s výnimkou listu Josému Osoriovi de Oliveira napísal Pessoa po anglicky.
Prvými knihami môjho detstva bolo množstvo mysterióznych a strašidelných románov. O takzvané chlapčenské romány, plné skvelých zážitkov, som sa nezaujímal. Zdravý a normálny život mi nebol sympatický. Netúžil som po pravdepodobnom, ale po nemožnom, dokonca nie po nemožnom ako maximálne nedostupnom, ale po nemožnom z povahy veci.
Moje detstvo bolo pokojné, učil som sa dobre. No od zrodu svojho vedomia som v sebe rozoznával tendenciu k mystifikácii, ku klamu umenia. Pridajte si k tomu moju silnú náklonnosť k duchovnému, k tajomnému a neznámemu, čo je vlastne len forma tej prvej vlastnosti, a dostanete celú moju osobnosť z hľadiska intuície.
Nikdy nejestvovala duša citlivejšia a milujúcejšia viac, než moja duša, duša väčšmi naplnená ohľaduplnosťou, ľútosťou a všetkými prejavmi citlivosti a lásky. A predsa nejestvuje duša, ktorá by bola osamelejšia než moja – osamelá nie z vonkajších, ale z vnútorných príčin. Totiž: spolu s nesmiernou citlivosťou a ohľaduplnosťou sa v mojej povahe ocitol aj prvok ich presného opaku, prvok smútku, sebastrednosti a teda sebectva, ktorého pôsobenie je dvojaké: na jednej strane premieňa a bráni rozvoju a plnému vnútornému prejavu tých druhých kvalít, a na druhej strane, ladiac vôľu depresívne, bráni ich plnému vonkajšiemu prejaveniu sa, ich manifestácii. Budem sa tomu ešte venovať a preskúmam a popíšem presnejšie prvky mojej povahy, pretože môj záujem o všetky veci, previazaný so záujmom o seba a moju vlastnú povahu vedie k snahe o pochopenie mojej osobnosti.
(30.10.1908)
Je dôležité, aby som teraz povedal, akého som založenia. Nezáleží na mojom mene, ako nezáleží na žiadnej z mojich vonkajších vlastností. O mojej povahe stačí povedať málo.
Celý môj duch je založený na váhaní a pochybnosti. Pre mňa nie je nič isté; všetky veci okolo mňa krúžia a s nimi ja sám, neurčitý sám pre seba. Pre mňa je všetko nesúdržné a premenlivé. Všetko je tajomstvom a všetko je významom. Všetky veci sú „neznámymi“ symbolmi Neznámeho. Preto hrôza, tajomno a nadrozumový strach.
V dôsledku mojej vrodenej povahy, v dôsledku vplyvov v mojom najranejšom detstve, v dôsledku vplyvov môjho štúdia, ktoré je dôsledkom mojej najvlastnejšej povahy, vplyvom tohto všetkého patrím k vnútorne zameranému typu ľudí, obráteným do seba, mĺkvym a nesebestačným, ale sebeunikajúcim. Celý môj život bol naplnený pasivitou a snením. Celá moja povaha spočíva v nenávisti, strachu a neschopnosti presadiť to, čím som, fyzicky a duševne, do konkrétnych skutkov a konečných myšlienok. Nikdy som nedospel k rozhodnutiu na základe vlastného príkazu, nikdy som navonok neprejavil vedomú vôľu. Nijaký text som nedokončil; stále do nich prenikali nové myšlienky, výnimočné a neodbytné predstavy ideí, nárokujúce si nekonečnosť. Nedokážem zbaviť svoje myslenie odporu ku konečnému; o jedinej veci vznikne desaťtisíc myšlienok, a k týmto desaťtisíc myšlienkam sa pripojí desaťtisíc asociácií, a niet vo mne vôle, ktorá by im v tom zabránila, spútala zanikli ich nepodstatné, no prepojené detaily. Plynú vo mne; nie sú to moje myšlienky, ale myšlienky, ktoré mnou prechádzajú. Neuvažujem, ale snívam; nie som inšpirovaný, ale blúznim. Môžem maľovať, no nikdy som nemaľoval; môžem skladať hudbu, no nikdy som nekomponoval. Zvláštne koncepcie troch umení, jemné dotyky imaginácie hladia moju myseľ; no ja ich ponechávam spánku, až pokiaľ sa nerozplynú, pretože nemám dostatok sily, aby som ich stelesnil, aby som ich urobil súčasťou vonkajšieho sveta.
V dôsledku povahy mojej mysle nemám rád začiatok a koniec vecí, pretože predstavujú určité, konečné body. Predstava nájdenia riešenia pre tie najvyššie, najvznešenejšie problémy vedy a filozofie ma ubíja; že čo len zlomok vecí by mal byť determinovaný Bohom či svetom ma desí. Že by sa mali veci dočasné zavŕšiť, že by ľudia mali byť jedného dňa definitívne šťastní, že by sa mal nájsť recept na problémy spoločnosti, ma už len ako možnosť desí. Nie som pritom zlý alebo krutý; som blázon a s tým sa dá sotva čo robiť.
Hoci som bol vždy náruživým čitateľom, nepamätám si jedinú prečítanú knihu, natoľko je moje čítanie len stavom mojej mysle, mojím vlastným snom, teda vyvolávaním snov. Moje spomienky na udalosti, na veci vonkajšieho sveta sú nejasné a neúplné. Zachvievam sa pri pomyslení, ako málo z môjho predchádzajúceho života obsiahne moja myseľ. Ja ako človek, ktorý prítomnosť považuje len za sen, som ešte menej než ktorákoľvek z pominuteľných vecí.
Jednou z mojich duševných komplikácií – obzvlášť hroznou – je strach zo šialenstva, ktorý je sám šialenstvom. Som čiastočne v tom stave, o akom hovorí Rollinant v úvodnej (myslím) básni jeho „Nevróses“. Impulzy, niektoré zločinné, iné choré, dosahujúce uprostred mojej celkovej agónie nástojčivosť k skutku, strašné napätie v svaloch – to všetko, vrátane strachu z týchto impulzov a z ich intenzity, sa teraz objavuje ešte častejšie a silnejšie než kedykoľvek predtým a len sotva sa dá opísať.
(30.10.1908)
Bol som básnikom zaujatým filozofiou, nie filozofom s básnickým nadaním. Rád som obdivoval krásu vecí a hľadal náhle v nenápadnom poetickú dušu celého vesmíru.
Poézia zeme nikdy nebude mŕtva. Mohli by sme tvrdiť, že uplynulé veky boli poetickejšie, no mohli by sme povedať (…)
Poézia je vo všetkom – v krajine a v mori, v jazere a na riečnom brehu. Je aj v meste – netreba to popierať – môžem to vidieť, ako tu sedím: poézia je v tomto stole, v tomto papieri, v tomto kalamári; poézia je aj vo zvuku áut doliehajúcom z ulice, aj v monotónnom, trochu smiešnom pohybe maliara, ktorý na druhej strane ulice maľuje vývesný štít mäsiarstva.
Môj vnútorný zmysel natoľko dominuje nad mojimi piatimi zmyslami, že vidím, ako verím, veci tohto života inak než ostatní ľudia. Pre mňa jestvuje – jestvovalo – množstvo významov v takej banálnej veci, akou je kľúč od dverí, klinec v stene alebo mačacie fúzy. Pre mňa je množstvo duchovných obsahov aj v kŕdli sliepok vykračujúcich si za cestou. Pre mňa je obsiahnutý hlbší zmysel než je ľudský strach vo vôni santalového dreva, v plechovkách na kope odpadu, v zápalkovej škatuľke pohodenej v priekope, v dvoch špinavých hárkoch papiera, naháňajúcich sa vo vetre po ulici. Lebo poézia je úžasom a obdivom, aké by mohla zažiť bytosť, ktorá dopadla z neba uvedomujúc si svoj pád a žasnúca nad vecami; alebo ako keď si niekto, kto poznal pravú povahu vecí, nedokáže spomenúť na toto svoje poznanie a spomenie si akurát, že veci nepoznal tak, ako sa mu javia teraz, v tejto podobe a za týchto podmienok, no nedokáže si spomenúť na viac.
Vzdal som sa zvyku čítania. Nečítam už nič s občasnou výnimkou novín, ľahkej literatúry a príležitostných kníh, týkajúcich sa oblasti, ktorej sa práve venujem a pri ktorej nestačí prosté uvažovanie.
Inak som sa literatúry takmer úplne vzdal. Čítať možno kvôli štúdiu alebo pôžitku. No ja sa nemám čomu učiť a pôžitok, získavaný z kníh možno poľahky nahradiť pôžitkom zo styku s prírodou alebo z bezprostredného pozorovania života.
Obsiahol som už všetky základné pravidlá literatúry. Shakespeare ma už nedokáže naučiť, ako byť jemným, ani Milton, ako byť celistvým. Môj intelekt nadobudol tvárnosť a rozsah, ktoré mi umožňujú precítiť akýkoľvek pocit a navodiť si akýkoľvek stav mysle. A to, čo je stále len túžbou a nedostupnou námahou, totiž zavŕšenosť, nemožno žiadnou knihou získať.
Neznamená to, že som sa vymanil spod vlády literárneho umenia.
Jedinú knihu mám stále so sebou – Pickwickovcov. Niekoľkokrát som prečítal knihy W. W. Jacobsa. Úpadok detektívok mi navždy zatvoril jedny z dverí do modernej literatúry.
Nezaujímajú ma čisto inteligentní autori – Wells, Chesterton, Shaw. Ich nápady zídu na um aj mnohým nespisovateľom; štruktúra ich diel je čisto negatívnou kvantitou.
Kedysi som čítal len pre samotné čítanie. Pochopil som už, že je len veľmi málo užitočných kníh, aj v čisto technických záležitostiach, ktoré by ma mohli zaujímať.
Sociológia je masovo (…); kto by zniesol takúto scholastiku v súdobom byzantinizme?
Všetky moje knihy sú odborne špecializované. Shakespeara čítam len kvôli Shakespearovskému problému: ostatné už poznám.
Prišiel som na to, že čítanie je otrockou formou snívania. Keď už mám snívať, prečo nie svoje vlastné sny?
Môžem sa bez problémov charakterizovať: povahou som žena s inteligenciou muža. Moja citlivosť a skutky z nej odvodené – inými slovami moja povaha a jej vyjadrenie – sú ženské. Moje asociačné schopnosti – inteligencia a vôľa, ktorá je inteligenciou našej motivácie – sú mužské.
Čo sa týka mojich citov, ak poviem, že som vždy túžil byť milovaný a nikdy som netúžil milovať, povedal som tým všetko. Cítiť sa byť zaviazaný k opätovaniu citov – z banálnej povinnosti opätovania a duševnej lojality – ma vždy odrádzalo. Som rád pasívny. Aktívny som chcel byť vždy len natoľko, aby som udržal pri živote cit v osobe, ktorá ma milovala.
Nerobím si žiadne ilúzie o povahe tohto javu. Ide o latentnú sexuálnu inverziu. Zastavila sa v mojom duchu. No vždy keď sa zastavím a začnem o sebe premýšľať, cítim neistotu, pretože som si nikdy neohol byť istý, že táto moja citová inklinácia jedného dňa nezostúpi aj do môjho tela. Nemyslím tým, že by som sexuálne žil podľa tohto impulzu; no už túžba by ma dostatočne deklasovala. V priebehu histórie sa v tejto kategórii ocitlo už veľa z nás, zvlášť v histórii umenia. Shakespeare a Rousseau sú dva najzreteľnejšie príklady, či prípady. Môj strach z toho, že táto duchovná zvrátenosť raz zostúpi do môjho tela pochádza vlastne z uvažovania o tom, ako zostúpila v nich – úplne u Shakespeara ako homosexualita; čiastočne u Rousseaua ako nejasná forma masochizmu.
[List Josému Osoriovi de Oliveira, redaktorovi Diário de Lisboa]
Pred piatimi minútami som dostal Vašu otázku: „Ktoré knihy Vás naplnili atmosférou morálnej energie, veľkodušnosti, veľkosťou ľudskej duše, idealizmom?“ Ako vidíte, odpovedám okamžite. Povedali ste mi, že otázka pochádza od Antónia Sergia, ktorého osobne nepoznám, no ku ktorému prechovávam tú najväčšiu úctu. Je to dôvod naviac pre rýchlu odpoveď, no nie pre väčšiu jasnosť a presnosť, keďže som nad takouto otázkou ešte nepremýšľal.
Tak ako sa pri všetkých životných ťažkostiach patrí konať pred tým, než rozmýšľame, odpoviem aj ja pred tým, než viem, čo poviem, a moja odpoveď tak bude niesť pečať skutočnej úprimnosti.
Položme si najprv jednu otázku. Z položenej otázky vyplýva, že morálna energia, veľkodušnosť, veľkosť duše a idealizmus sú abstraktnými osobami môjho každodenného života. Nanešťastie, alebo našťastie, nimi nie sú. Neznamená to, že ich nepoznám a nikdy som sa s nimi nestretol, no nepoznám ich tak dobre ako sa poznám s bezdôvodnosťou, neúprimnosťou a absurditou – a občas dokonca aj s logickou nezmyselnosťou, ktorá je jednou z mojich hlavných vonkajších prejavov.
Prekladám si teda otázku nasledovne: „Ktoré knihy ma najviac premieňajú na tie druhé osoby, ktorými túžime všetci byť?“ Na takto položenú otázku mám odpoveď – inštinktívnu a okamžitú, ako o tom píšem vyššie, a v nej by mala byť obsiahnutá skutočná odpoveď.
V mojom detstve a rannom dospievaní pre mňa, ktorý som vyrastal v anglickom prostredí, jestvovala jedna mimoriadna, fascinujúca kniha: Pickwick Papers od Dickensa; ešte aj dnes si ju pre tieto dôvody opätovne čítam, akoby som len prechádzal svojimi spomienkami.
Počas dospievania u mňa dominovali Shakespeare a Milton, a spolu s nimi, hoci až v druhom slede, anglickí romantickí básnici, ktorí tvorili ich nepravidelný tieň; spomedzi nich to bol azda Shelley, kto bol pre mňa najinšpirúcejší.
Počas môjho takpovediac tretieho dospievania tu v Lisabone som žil v atmosfére gréckych a nemeckých filozofov, a spolu s nimi aj francúzskych dekadentov, ktorých vplyv na mňa zmazala švédska gymnastika a čítanie Nordauovej Dégénérescence.
Potom sa každá kniha, ktorú som čítal, poézia alebo próza, racionálna alebo emotívna, či už by to bolo pojednanie o štvrtom rozmere alebo detektívka, stáva v okamihu svojho čítania tou jedinou knihou, ktorú som čítal. Každá z nich má dominantný charakter, miznúci nasledujúci deň.
Odpoveď je absolútne úprimná. Ak sa zdá, že v sebe nesie stopy paradoxu, nejde o môj paradox: som ním ja sám.
Fernando Pessoa 