Archive for the ‘3. Bernando Soares’ Category

Bernando Soares: Kniha nepokoja

January 7, 2010

Bernando Soares: Kniha nepokoja (Fragmenty)

Kniha nepokoja je denníkovým dielom Bernarda Soaresa, jedného z početných heteroným portugalského básnika a prozaika Fernanda Pessou.


[1] Narodil som sa v dobe, keď väčšina mojej generácie stratila vieru v Boha, z toho istého dôvodu, pre ktorý ju ich rodičia mali – bez toho, že by vedeli prečo. A pretože ľudský duch prirodzene usudzuje skôr na základe pocitov než rozumu, väčšina z týchto ľudí si zvolila Humanizmus na miesto Boha. Ja som typ človeka, ktorý je vždy na okraji toho, k čomu patrí, vedomý si nielen veľkosti množiny, do ktorej patrí, ale aj prázdneho priestoru okolo nej. Preto som sa na rozdiel od nich nikdy úplne nezriekol Boha a nikdy som celkom neprijal Humanizmus. Boh, akokoľvek nepravdepodobný, by mohol jestvovať a zaslúžil by si uctievanie; zatiaľ čo Humanizmus, čisto biologická idea znamenajúca jedine živočíšny druh, ku ktorému patríme, si nezaslúži o nič väčšie uctievanie než akýkoľvek iný živočíšny druh. Kult Humanizmu, so svojimi obradmi Slobody a Rovnosti, mi vždy pripadal ako tie staré kulty, v ktorých boli božstvá ako zvieratá alebo mali zvieracie hlavy.

A tak, nevediac ako veriť v Boha a neschopný veriť v pravdu živočíšneho druhu, udržiavam spoločne s ostatnými ľuďmi z okraja odstup od vecí, odstup všeobecne nazývaný Dekadenciou. Dekadencia je úplnou stratou nevedomia, ktoré je samotným základom života. Je to, akoby srdce prestalo biť.

Čo zostáva tým nemnohým, ktorí sú ako ja a ktorí nevedia, ako sa zmocniť života, než askéza ako naša cesta a kontemplácia ako náš osud? Nepoznajúci a neschopní poznať náboženský život, keďže viera nie je prístupná rozumu, a neschopní veriť alebo vôbec len reagovať na abstraktné ľudské učenie, zostáva nám estetické kontemplovanie života ako dôvod pre to, že máme dušu. Ľahostajní k vznešenosti akéhokoľvek i všetkých svetov, vlažní k Bohu a pohŕdajúci ľudským, bezmocne sa odovzdávame nezmyselným pocitom, zušľachteným precíznym epikurejstvom a vyhovujúcim nášmu nervovému ústrojenstvu.

Prevezmúc z vedy len jej základnú poučku – že všetko je podriadené fatálnym zákonom, na ktoré nemôžme slobodne reagovať, keďže zákony determinujú akékoľvek reakcie – a vidiac, ako táto poučka súhlasí s omnoho staršou náukou o božskej fatálnosti vecí, vzdávame sa akejkoľvek námahy, ako sa telesne slabí vzdávajú atletiky, a skláňame sa nad knihou pocitov ako nejakí ich skostnatelí bádatelia.

Neberúc nič vážne a vidiac svoje pocity ako jedinú skutočnosť, ktorou s istotou disponujeme, unikáme do ich ríše a objavujeme ich ako sa objavujú obrovské neznáme krajiny. A ak sa tak usilovne neoddávame len estetickej kontemplácii, ale aj vyjadreniu jej metód a výsledkov, je to tak preto, že poézia a próza, ktoré píšeme, sú – zbavené akejkoľvek túžby zapôsobiť na vôľu niekoho iného alebo sformovať jeho chápanie – výhradne ako čítanie nejakého textu nahlas kvôli spredmetneniu subjektívneho pôžitku z čítania.

Veľmi dobre vieme, že každé dielo je nedokonalé a že našou najpochybnejšou estetickou kontempláciou bude tá, ktorej predmetom bude dielo nás samých. No všetko je nedokonalé. Niet takého krásneho západu slnka, ktorý by nemohol byť ešte krajším, a jemného vánku prinášajúceho nám spánok, ktorý by nemohol priniesť spánok ešte sladší. A tak, kontemplujúc krásu sôch i vrchov a nachádzajúc pôžitok v knihách i plynúcich dňoch, snívame všetky veci akoby sme ich chceli pretvoriť na látku nás samých, a spisujeme opisy a analýzy, ktoré sa raz, až budú zavŕšené, stanú pre nás pôžitkami, ktoré je možné zažiť v jeden jediný deň.

Toto nie je náhľad pesimistu, akým bol Vigny, podľa ktorého je život väzením, v ktorom sa zamestnávame ničotným zväzovaním slamiek prinášajúcim zamestnanie a zabudnutie. Byť pesimistom znamená vidieť všetko tragicky, čo je postoj zároveň neprimeraný i nepohodlný. Ak skutočne nepripisujeme svojej práci nijaký význam a vykonávame ju len preto, aby sme sa niečím zamestnali, potom nie sme ako väzeň, zapletajúci slamky, aby zabudol na svoj osud, ale ako dievčina, vyšívajúca vankúše len preto, aby sa zamestnala.

Ja vidím život ako zájazdný hostinec, v ktorom musím zostať, pokiaľ nepríde koč z hlbín. Neviem, kam ma zavezie, pretože neviem vôbec nič. Mohol by som tento hostinec vnímať ako väzenie, pretože som v ňom nútený prečkávať; mohol by som ho vnímať ako centrum spoločenského diania, pretože v ňom sa stretávam s ostatnými. Nie som však ani netrpezlivý, ani mondénny. Ponechávam osudu tých, čo zostávajú mlčky utiahnutí vo svojich izbách, ležiac na posteliach v bezsennom čakaní, aj tých, čo túžia prerozprávať čas na chodbách, odkiaľ ku mne prenikajú ich piesne a hlasy. Sedím vo dverách, zrakom a sluchom si vychutnávam farby a zvuky okolitej krajiny a potichu si spievam – sám pre seba – útržkovité piesne, ktoré skladám popri svojom čakaní.

Na nás všetkých padne noc a dorazí kočiar. Teším sa z vánku, ktorý mi bol poskytnutý a teším sa z duše, ktorá mi bola poskytnutá pre schopnosť tešiť sa, a nič viac nehľadám. Ak to, čo píšem do cestovnej knihy jedného dňa niekoho počas jeho cesty zaujme, je to fajn. Ak to nik čítať nebude alebo to nikoho nezaujme, je to tiež fajn.

[46] Krása nahého tela môže byť ocenená len národmi, ktoré chodia oblečené. Cudnosť je pre zmyselnosť dôležitá tak, ako je odpor pre energiu.

[113] Každý muž dneška, pokiaľ nemá morálku a intelektuálny profil sedliaka alebo pygmeja, miluje romantickou láskou, ak miluje. Romantická láska je exkluzívnym výtvorom storočia po storočí pod kresťanským vplyvom; a všetko o jej podstate a vzniku môže byť neznalému človeku objasnené jej prirovnaním k šatám, stvoreným dušou alebo imagináciou, do ktorých obliekame tých, o ktorých si myslíme, že im pristanú, ak sa šťastnou náhodou vyskytujú v našej blízkosti.

No každé šaty, keďže nie sú večné, slúžia len po istý čas; a tak sa čoskoro pod rozodratým zovňajškom ideálu, ktorý sme si stvorili, zjavuje skutočné telo človeka, ktorého sme doň odeli.

[143] Maximy Mať pevné a definitívne názory, inštinkty, pôžitky a pokojnú a prístupnú povahu – to všetko vedie k strašnej premene našej duše na niečo skutočné, zhmotňujúc ju na niečo vonkajšie. Život je príjemný a premenlivý stav nevedomia o veciach a o sebe. (Jediný príhodný a stimulujúci životný štýl pre múdreho človeka.)

Vedieť, ako zostať stáť medzi sebou a vonkajšími vecami je najvyšším stupňom múdrosti a rozvahy.

Naša osobnosť by mala zostať záhadou dokonca aj pre nás. Preto musíme neustále snívať a byť si pritom istí, že do svojich snov zahŕňame seba, takže si o sebe nedokážeme utvoriť názor.

A predovšetkým musíme zabrániť vstupu iných do našej osobnosti. Všetok vonkajší záujem o nás je zjavnou neúctou. Pozdrav „Ako sa máš?“ chráni pred neodpustiteľnou vulgaritou len jeho absolútna prázdnota a neúprimnosť.

Milovať značí byť unavený z bytia osamote: preto ide o zbabelosť, o zradu seba samého. (Je neobyčajne dôležité nemilovať.)

Dávať dobrú radu značí konať proti schopnosti mýliť sa, ktorú nám dal Boh. A mali by sme dúfať, vo svojom vlastnom záujme, že konanie ostatných bude len a len odlišné od nášho. Zmysel dáva jedine žiadať o radu iných, keďže si tak môžeme byť istí – konaním presného opaku – že sme absolútne sami sebou, v absolútnej nezhode s Ostatným.

Jedinou výhodou štúdia je pôžitok z toho, čo ostatní nepovedali.

Umenie značí izoláciu. Každý umelec by sa mal snažiť o izoláciu ostatných, o prebudenie túžby byť sám v dušiach ostatných. Najvyšší triumf pre umelca je, keď jeho čitatelia zatúžia vlastniť jeho slová, a nečítať ich. Nie pretože sa to stáva uznávaným umelcom, ale pretože to je skutočne najvyššou poctou.

[149] Tieto úvahy sa zrodili po prečítaní novinového článku o skvelom a pestrom živote celebrity – amerického milionára, ktorý bol všetkým. Dosiahol všetko, na čo sa zameral – peniaze, láska, priateľstvo, zbožnosť, cestovanie, zbierky. Za peniaze sa nedá dostať všetko, ale obrovským magnetizmom, ktorým sa získavajú peniaze, sa dá získať takmer všetko.

Len čo som rozložil noviny na svoj stôl v reštaurácii, uvedomil som si, že to isté, v menšom merítku, by sa dalo povedať o obchodnom zástupcovi, s ktorým som sa tak trochu poznal, a ktorý obedoval pri stole v zadnom rohu tak ako každý deň. Všetko, čo mal milionár, má tento muž – v menšej miere, pochopiteľne, no zodpovedajúc jeho postaveniu. Obaja boli rovnako úspešní, a dokonca nejde ani o dva rôzne pojmy slávy, pretože rozdielne prostredia stvorili ich identitu. Niet na svete nikoho, kto by nepoznal meno amerického milionára, no niet nikoho v lisabonskej obchodnej sfére, kto by nepoznal meno muža, obedujúceho pri stole v zadnom rohu.

Títo dvaja muži dostali všetko, čo bolo v dosahu ich ruky. Rozdiel medzi nimi je v dĺžke ich ruky; inak sú rovnakí. Nikdy som nedokázal závidieť tomuto typu ľudí. Vždy som cítil, že cnosť spočíva v dosahovaní toho, čo leží mimo dosahu, v jestvovaní tam, kde človek nie je prítomný, v žití väčšmi po smrti než počas života, v uvedomovaní si čohosi v konečnom dôsledku namáhavého a absurdného, v dobývaní – akoby prekážky – najvlastnejšej skutočnosti sveta.

[150] Niektorí majú svoj veľký životný sen, no neuspejú v ňom. Iní nemajú nijaký sen a takisto v ňom neuspejú.

[153] Koľkokrát som už počul od ľudí tú istú frázu, symbolizujúcu celú absurdnosť, ničotu a omieľanú nevedomosť ich životov. Je to fráza, ktorú používajú v súvislosti s akýmkoľvek materiálnym pôžitkom: „To, čo si berieme zo života…“

Brať si kam? brať ako? brať prečo? Bolo by smutné prebudiť ich z ich temnoty takouto otázkou… Jedine materialista môže vysloviť takúto frázu, pretože každý, kto vysloví takúto frázu je materialistom, hoci aj podvedome. Čo si to chce zo života vziať, a ako? Kam si vezme tie svoje bravčové rezne, červené víno a priateľku? Do akého neba, v ktoré neverí? Do akej krajiny, kam vezme len svoju hnilobu, ktorá bola skrytou podstatou celého jeho života? Neviem si predstaviť tragickejšiu frázu, ktorá by zreteľnejšie odhaľovala humanizmus ľudí. Tak by hovorili rastliny, keby boli schopné uvedomovať si, že si užívajú slnko. Tak by hovorili zvieratá o svojich somnambulických pôžitkoch, keby ich vyjadrovacie schopnosti neboli nižšie než ľudské. A možno si dokonca i ja, píšuc tieto slová s nejasným dojmom, že by mohli pretrvať, predstavujem svoju pamäť ako niečo, čo si tým, že som ich zapísal, sám „vezmem zo života.“ Tak ako je obyčajné telo pochované do obyčajnej zeme, tak bude aj rovnako bezvýznamné telo môjho textu pochované v obyčajnom zabudnutí. Kohosi bravčové rezne, jeho víno a priateľka – kto som, že si z nich robím posmech?

Bratia v našej spoločnej nevedomosti, rôzne vyjadrenia tej istej krvi, rozmanité prejavy tej istej dedičnosti – kto z nás môže poprieť ostatných? Zriecť sa možno ženy, no nie matky, otca či brata.

[177] Múdrym je ten, kto jestvuje monotónne, lebo pre toho sa každá malá udalosť stáva zázrakom. Lovec levov stráca po treťom levovi akýkoľvek cit pre dobrodružstvo.

[218] Bože môj, Bože môj, koho to pozorujem? Koľkými „ja“ som? Kto je to „ja“? Čo je tou medzerou medzi mnou a mnou?

[250] Aktívny život sa mi vždy javil ako tá najmenej pohodlná samovražda.

[275] To, že som prečítal Pickwickovcov je jednou z najväčších tragédií môjho života. (Nemôžem to vziať späť a čítať ich po prvýkrát ešte raz.)

[301] Pohŕdať všetkým, no tak, že sa ťa tvoje pohŕdanie nedotýka. Nepovažuj sa za nadradeného preto, že pohŕdaš. To je kľúčom k umeniu vznešeného pohŕdania.

[411] Vidiek je tam, kde nie sme. Tam, a jedine tam, sú skutočné stromy a skutočná tôňa.

[473] Aristokrat je ten, kto nikdy nezabúda, že nie je sám; preto je etiketa a dekórum privilégiom aristokracie. Prisvojme si ho. Prenesme aristokrata z jeho záhrad a pracovne a umiestnime ho do našej duše a nášho pohľadu na život. Zaobchádzajme so sebou vždy s dekórom a dobrými spôsobmi, so vznešenými a pre druhých určenými gestami.