Fernando Pessoa
List svojej tete, Ane Luíse Pinheiro Nogueira do Švajčiarska, 24. júna 1916
Lisabon, 24. jún 1916
Drahá teta,
ďakujem Ti za list z trinásteho a za blahoželania.* Takisto ďakujem Raulovi za jeho list z 22. mája, na ktorý čoskoro odpoviem. Myslím, že teraz to už môžem sľúbiť, keďže sa cítim o čosi lepšie a poľavila moja apatia, ktorá sa ma zmocnila a ktorá pochádzala, ako si vieš predstaviť, z viacerých šokov, ktoré moje nervy utrpeli.
S radosťou oznamujem, že som (konečne!) dostal naozaj dobré správy z Pretórie. Okrem ruky, ktorá je sále nehybná, sa matkin stav skutočne zlepšil. Jej duševné schopnosti sú opäť v poriadku. Tie psychické výkyvy, ktoré ma tak trápili, už zmizli. Teraz už vychádza z izby a trávi niekoľko hodín denne v jedálni.
Neviem, akú liečbu momentálne podstupuje. Najprv nasadili terapiu elektrošokmi, ale prestali s tým, keďže tým zrejme dosť trpela. Myslím, že v takom štádiu pre ňu negatívne účinky šokov neboli dobré. Ak to tak bolo, teraz azda zmenili terapiu.
Čo sa týka vojny, nedá sa stále povedať nič určité o pravdepodobnosti vyslania jednotiek do zahraničia. Myslím si, že k povolaniu mladých mužov v Raulovej situácii tak skoro nedôjde. Pochopiteľne, že si tým nemôžem byť istý, ale zdá sa, že je to všeobecný názor. Ak by sa tu však Raul nachádzal, patril by už zrejme pod nejaký „dôstojnícky výcvik“ alebo niečo podobné.
Čo sa týka môjho nervového rozpoloženia, je to už o čosi lepšie. A čo sa týka rodiny, nie je nič nové, azda s výnimkou Joaquiny, ktorá sa má striedavo lepšie a horšie. Máriova situácia, ako som predpovedal pomocou astrológie, sa nielen zlepšila, ale zdá sa zlepšovať neustále.
A teraz k tomu tajomnému prípadu, ktorý prebudil Tvoju zvedavosť. Hovoríš, že vôbec nevieš, o čo by mohlo ísť, a pochopiteľne, že to nevieš, pretože také niečo by som nepredpokladal ani ja sám.
Takže: koncom marca (alebo tak nejako) som začal byť médiom. Predstav si to! Ja, ktorý som bol (ako si iste pamätáš) prekážkou na spoločných polo-seansách, som sa stal novicom automatického písania. Keď som sa raz večer vrátil domov z kaviarne Brasileira, doslova som pocítil popud vziať do ruky pero a priložiť ho k hárku papiera. Samozrejme, že som si tento impulz uvedomil až dodatočne. V tom okamihu to vyzeralo len ako normálne okolnosti smerujúce k rozrušenému čmáraniu. Ten prvý raz to začalo podpisom (ktorý dobre poznám) „Manuel Gualdino da Cunha“.** Nemyslel som pritom ani najmenej na strýka Manuela. Potom som napísal niekoľko bezvýznamných, nezaujímavých vecí.
Písal som ďalej, striedavo z vlastnej vôle a niekedy preto, že som bol nútený, no len vzácne sú „správy“ zrozumiteľné. Niektoré spojenia chápem. A je tu veľmi zvláštna, znepokojujúca tendencia odpovedať na moje otázky číslami, a takisto tendencia kresliť. Nejde o kresby predmetov, ale slobodomurárskych a kabalistických znakov, okultných symbolov a podobne, čo považujem za trochu znepokojujúce. Nie je to ako Tvoje alebo Máriine automatické písanie, ktoré tvorí súvislé rozprávanie, sled zrozumiteľných odpovedí. Moje je nejasnejšie, no oveľa tajomnejšie.
Musím dodať, že domnelý duch strýka Manuela sa už pri písaní (ani inak) neobjavil. Správy, ktoré dostávam teraz, sú takpovediac anonymné, a vždy keď sa opýtam „Kto to hovorí?“, odpoveďou sú kresby alebo číslice.
Prikladám jeden príklad, ktorý nemusíš posielať späť. Obsahuje číslice a čarbanice, no takmer žiadne kresby. Takto to prijala moja ruka a dá Ti to aspoň predstavu o tom, ako asi moje správy vyzerajú.
Čo je zaujímavé, hoci nemám poňatia, čo tieto čísla znamenajú, radil som sa s priateľom,* ktorý je okultistom a hypnotizérom (zaujímavý človek a skvelý priateľ), a ten mi povedal pár zaujímavých vecí. Raz som mu napríklad povedal, že som zapísal štvorciferné číslo, na ktoré si teraz neviem spomenúť. Načo mi odvetil, že v dome, v ktorom som bol, žije päť osôb. Čo je pravda. No neprezradil mi, ako na to prišiel. Vysvetlil mi však, že skutočnosť, že píšem čísla, dokazuje pravosť môjho automatického písania – nejde o nejakú autosugesciu, ale o skutočné médium. Duchovia, tvrdí, prinášajú tento typ správ ako garanciu, a tak sú samozrejme nepochopiteľné pre médium a nezrozumiteľné dokonca aj pre jeho nevedomie.
Tento priateľ vysvetlil aj ďalšie čísla s rovnako pozoruhodnou istotou. Vyskytli sa len tri čísla, ktoré vysvetliť nedokázal.
Vysvetľujem to všetko príliš stručne, takže vynechávam niektoré zaujímavé detaily, no podstatu veci som zachytil.
Moja schopnosť média sa tým nekončí. Objavil som ešte jednu jej podobu, ktorú nielenže som nikdy predtým nezažil, ale zažil som ju obrátene. Keď Sá-Carneiro prechádzal psychickou krízou, ktorá dospela k jeho samovražde v Paríži, cítil som túto krízu tu, zmocnila sa ma silná depresia, ktorá pochádzala zvon a ktorú som vtedy nedokázal pochopiť. Tento druh zvýšenej vnímavosti už potom nepokračoval.
To najzaujímavejšie som si však nechal na záver. Okrem toho, že sa zdokonaľujem ako písomné médium, stáva sa zo mňa aj vidiace médium. Začínam mať to, čo okultisti nazývajú „astrálne vízie“, ako aj takzvané „éterické vízie“. Všetko je to ešte len vo veľmi ranom štádiu, no nemožno o tom vôbec pochybovať. Zatiaľ ide len o základné vízie, trvajúce len okamih, no v tom okamihu skutočne jestvujú.
Sú napríklad okamihy, keď mám náhle záblesky „éterickej vízie“ a dokážem uvidieť „magnetickú auru“ istých ľudí a predovšetkým svoju vlastnú, ako odraz v zrkadle a vyžarujúcu v tme z mojich rúk. Nemám halucinácie, pretože to, čo vidím, vidia aj iní, prinajmenšom jeden, ktorého vízie sú ešte dôkladnejšie. Pri jednej z mojich najlepších éterických vízií, jedno ráno v kaviarni Brasileira na námestí Rossio, som uvidel kosti jedného človeka cez jeho kabát a kožu. To je éterická vízia najvyššieho stupňa. Budem jej napokon schopný – mám tým na mysli pri takejto jasnosti a kedykoľvek budem chcieť?
Moje „astrálne vízie“ sú stále veľmi nerozvinuté, no niekedy, v noci, zavriem oči a vidím prúd pohybujúcich sa malých a ostrých útvarov (ostrých natoľko, ako čokoľvek z tohto sveta). Vidím zvláštne tvary, obrazce, symboly, čísla (áno, aj tu vídam čísla), a tak podobne.
A občas mám náhly a zvláštny pocit, že patrím k niečomu inému. Moja pravá ruka sa napríklad zodvihne do vzduchu bez mojej vôle. (Môžem tomu, samozrejme, zabrániť, no ide o to, že som ju zdvihnúť nechcel.) Inokedy sa nakloním na jednu stranu, akoby som bol zmagnetizovaný, atdˇ.
Asi Ťa zaujíma, čo ma na tom všetkom znepokojuje, čo ma na týchto rôznych javoch – prejavujúcich sa stále len vo svojej základnej podobe – zaujíma. Nedesia ma. Som skôr zvedavý než vystrašený, hoci sú aj veci, ktoré ma občas podesia, ako keď sa niekoľkokrát stalo, že moja tvár v zrkadle zmizla a objavila sa namiesto nej podoba akéhosi muža s bradou alebo iná podoba (celkovo sa mi zjavili štyri rôzne osoby).
Znepokojuje ma, že viac menej viem, čo to znamená. Nemysli si, že strácam rozum. Nie: cítim sa byť psychicky odolnejší než kedykoľvek predtým. Obávam sa však, že toto nie je obvyklý smer, ktorým sa schopnosti média uberajú. Poznám okultné vedy dostatočne na to, aby som vedel, že takzvané nadprirodzené schopnosti sa vo mne vyvíjajú za nejakým tajomným účelom a že nejaký neznámy Majster, ktorý ma práve zasvecuje v styku s touto vyššou existenciou, pre mňa pripravuje utrpenie, aké som doposiaľ nezažil a že ma vystaví všetkým tým nepríjemným veciam, ktoré so sebou prináša nadobudnutie takýchto vyšších schopností. Už len púhe objavenie sa týchto schopností sprevádza temný pocit osamelosti a tiesne, ktoré otravujú dušu.
Čo sa má stať, stane sa.
Nepovedal som Ti všetko, pretože všetko sa povedať nedá, ale povedal som dosť na to, aby si si dokázala spraviť obraz.
Možno si myslíš, že som proste blázon, a neuvedomujem si to. Tieto veci nie sú normálne, no nie sú neprirodzené.
Prosím, nehovor o týchto veciach nikomu. Neprinieslo by to nijakú výhodu, zatiaľ čo to má veľa nevýhod (vrátane takých, o ktorých nemusíme vedieť).
Maj sa dobre, milá teta. Pozdravujem Máriu a Raula, a posielam bozky malému Eduardovi. Srdečne Ťa objíma Tvoj milujúci synovec
Fernando
* K Pessoovým narodeninám 13. júna.
** Pessoov prastrýko.
* Mariano Santana.
Fernando Pessoa 