Fernando Pessoa: Muž z Porlocku
O histórii vzniku Coleridgeovej básne Kublaj Chán píše aj J. L. Borges (Coleridgeův sen, RSL 2/8;, slovensky Coleridgeov sen, Labyrint, 1991), ktorý si Pessoou cenil, ale jeho esej Muž z Porlocku pravdepodobne nečítal, keďže za jeho života zrejme nevyšla. Borges uvádza, že v 13. storočí sa Kublajovi prisní palác a dá tento palác postaviť a v 18. storočí sa Coleridgeovi prisní báseň o Kublajovi a jeho paláci a zapíše ju. Borges navrhuje teóriu, podľa ktorej sa v budúcnosti niektorému z čitateľov Coleridgeovho Kublaj Chána prisní hudba alebo socha.
Komentáre k svetovej literatúre uvádzajú ako kuriozitu spôsob, akým Coleridge zložil a zapísal svojho Kublaj Chána. Táto neúplná báseň je jednou z najzvláštnejších básní anglickej literatúry, najväčšej po literatúre gréckej. A jej prazvláštna stavba je úzko spätá s jej prazvláštnym vznikom.
Báseň – ako nám Coleridge prezrádza – bola zložená vo sne. V tom čase žil básnik v osamelom farmárskom dome medzi dvoma dedinami, Porlockom a Lintonom. Jedného dňa, po tom, čo si vzal utišujúci liek, zaspal na tri hodiny a počas tohto spánku (ako hovorí) zložil báseň, ktorej obrazy a im zodpovedajúce slovné vyjadrenia sa v ňom zrodili bez námahy.
Len čo precitol, pustil sa do zapísania toho, čo zložil. Napísal tridsať veršov, keď prišiel návštevník – „muž z Porlocku“. Coleridge cítil povinnosť prijať hosťa, ktorý sa zdržal asi hodinu. Keď sa Coleridge vrátil k zapisovaniu toho, čo zložil vo sne, zistil, že zabudol zvyšok toho, čo mal ešte zapísať. Všetko, čo si ešte pamätal, bol záver básne – ďalších dvadsaťštyri veršov.
A tak máme fragment, alebo fragmenty, známe ako Kublaj Chán – začiatok a koniec čohosi úžasného, pochádzajúceho z iného sveta, zachytené v tajomných výrazoch, ktoré naša ľudská imaginácia nedokáže zobraziť, a zachvievame sa pri neznalosti deja, aký v nej mohol byť. Edgar Allan Poe (Coleridgeov nasledovník, či už si to uvedomoval, alebo nie) sa nikdy, ani vo veršoch ani v próze, nedotkol Iného Sveta tak spontánne či hrôzostrašne skutočne. V Poeových textoch, aj napriek ich chladu, zostáva čosi z iného sveta, hoci aj negatívne; V Kublaj Chánovi je všetko cudzie, z iného sveta, a toto „nik celkom nevie čo“ sa odohráva v Oriente, aký nie je, ale aký básnik zreteľne videl.
Coleridge neudáva nijaké detaily o tomto „mužovi z Porlocku,“ ktorého toľkí, vrátane mňa, preklínajú. Bolo to čírou náhodou, že sa tento neznámy rušiteľ zjavil a prerušil komunikáciu medzi priepasťou a životom? Alebo túto zdanlivú náhodu zrodila jedna z tých jestvujúcich, okultných bytostí, ktoré úmyselne maria už aj intuitívne, zákonné odhalenia Tajomna, podobne ako prepisy snov, v ktorých sa môžu skrývať isté zjavenia?
Nech to bolo akokoľvek, ja verím, že Coleridgeov zážitok je extrémnym príkladom, slúžiacim ako objasňujúca alegória toho, čo sa deje nám všetkým, keď sa na tomto svete usilujeme, s vnímavosťou pretavujúcou sa do umenia, komunikovať – ako falošní pápeži – s Iným Svetom nás samých.
My všetci tvoríme svoje diela vo sne, aj vtedy, keď pri tom bdieme. A „muž z Porlocku,“ tento neodvratný vyrušiteľ, navštevuje vnútorne každého z nás, aj vtedy, keď nás nikto nenavštevuje. Všetko, čo si myslíme či cítime, všetko, čím skutočne sme – len čo sa to snažíme vyjadriť, hoci len sami pre seba – trpí fatálnym vyrušením návštevníka, ktorým sme rovnako tak my sami, tou vonkajšou osobou, ktorá je celá v nás, v živote ešte skutočnejšia než my sami, než žijúci súhrn všetkého, čo sme sa naučili, čím myslíme, že sme a všetkého, čím by sme chceli byť.
My všetci, pretože sme slabí, musíme prijať tohto návštevníka, tohto rušiteľa – naveky neznámeho, keďže nie je „niekým,“ hoci sme ním my; naveky anonymným, keďže je „neosobným,“ hoci živým – medzi začiatkom a koncom básne, ktorá je zložená vo svojej úplnosti, no nie je nám umožnené zapísať ju takú. A to, čo prežije, či už sme veľkými alebo malými umelcami, sú fragmenty nevedno čoho, no čo by bolo bývalo, raz uskutočnené, tým najvlastnejším vyjadrením našej duše.
Keby sme len vedeli, ako byť deťmi, aby sme nemali návštevníkov, alebo aby sme necítili povinnosť prijať ich! No nechceme nechať týchto nejestvujúcich návštevníkov čakať; nechceme uraziť tohto „cudzinca,“ ktorým sme my. A tak, namiesto toho, čo by mohlo byť, zostávame len s tým, čo je: namiesto básne alebo opera omnia len začiatok a koniec čohosi strateného – disjecta membra, ktoré, ako povedal Carlyle, zostáva z každého básnika, alebo každého človeka.
Fernando Pessoa 