Fernando Pessoa o poézii

Fernando Pessoa: List svojej tete (24.6.1916)

Fernando Pessoa

List svojej tete, Ane Luíse Pinheiro Nogueira do Švajčiarska, 24. júna 1916

Lisabon, 24. jún 1916

Drahá teta,

ďakujem Ti za list z trinásteho a za blahoželania.* Takisto ďakujem Raulovi za jeho list z 22. mája, na ktorý čoskoro odpoviem. Myslím, že teraz to už môžem sľúbiť, keďže sa cítim o čosi lepšie a poľavila moja apatia, ktorá sa ma zmocnila a ktorá pochádzala, ako si vieš predstaviť, z viacerých šokov, ktoré moje nervy utrpeli.

S radosťou oznamujem, že som (konečne!) dostal naozaj dobré správy z Pretórie. Okrem ruky, ktorá je sále nehybná, sa matkin stav skutočne zlepšil. Jej duševné schopnosti sú opäť v poriadku. Tie psychické výkyvy, ktoré ma tak trápili, už zmizli. Teraz už vychádza z izby a trávi niekoľko hodín denne v jedálni.

Neviem, akú liečbu momentálne podstupuje. Najprv nasadili terapiu elektrošokmi, ale prestali s tým, keďže tým zrejme dosť trpela. Myslím, že v takom štádiu pre ňu negatívne účinky šokov neboli dobré. Ak to tak bolo, teraz azda zmenili terapiu.

Čo sa týka vojny, nedá sa stále povedať nič určité o pravdepodobnosti vyslania jednotiek do zahraničia. Myslím si, že k povolaniu mladých mužov v Raulovej situácii tak skoro nedôjde. Pochopiteľne, že si tým nemôžem byť istý, ale zdá sa, že je to všeobecný názor. Ak by sa tu však Raul nachádzal, patril by už zrejme pod nejaký „dôstojnícky výcvik“ alebo niečo podobné.

Čo sa týka môjho nervového rozpoloženia, je to už o čosi lepšie. A čo sa týka rodiny, nie je nič nové, azda s výnimkou Joaquiny, ktorá sa má striedavo lepšie a horšie. Máriova situácia, ako som predpovedal pomocou astrológie, sa nielen zlepšila, ale zdá sa zlepšovať neustále.

A teraz k tomu tajomnému prípadu, ktorý prebudil Tvoju zvedavosť. Hovoríš, že vôbec nevieš, o čo by mohlo ísť, a pochopiteľne, že to nevieš, pretože také niečo by som nepredpokladal ani ja sám.

Takže: koncom marca (alebo tak nejako) som začal byť  médiom. Predstav si to! Ja, ktorý som bol (ako si iste pamätáš) prekážkou na spoločných polo-seansách, som sa stal novicom automatického písania. Keď som sa raz večer vrátil domov z kaviarne Brasileira, doslova som pocítil popud vziať do ruky pero a priložiť ho k hárku papiera. Samozrejme, že som si tento impulz uvedomil až dodatočne. V tom okamihu to vyzeralo len ako normálne okolnosti smerujúce k rozrušenému čmáraniu. Ten prvý raz to začalo podpisom (ktorý dobre poznám) „Manuel Gualdino da Cunha“.** Nemyslel som pritom ani najmenej na strýka Manuela. Potom som napísal niekoľko bezvýznamných, nezaujímavých vecí.

Písal som ďalej, striedavo z vlastnej vôle a niekedy preto, že som bol nútený, no len vzácne sú „správy“ zrozumiteľné. Niektoré spojenia chápem. A je tu veľmi zvláštna, znepokojujúca tendencia odpovedať na moje otázky číslami, a takisto tendencia kresliť. Nejde o kresby predmetov, ale slobodomurárskych a kabalistických znakov, okultných symbolov a podobne, čo považujem za trochu znepokojujúce. Nie je to ako Tvoje alebo Máriine automatické písanie, ktoré tvorí súvislé rozprávanie, sled zrozumiteľných odpovedí. Moje je nejasnejšie, no oveľa tajomnejšie.

Musím dodať, že domnelý duch strýka Manuela sa už pri písaní (ani inak) neobjavil. Správy, ktoré dostávam teraz, sú takpovediac anonymné, a vždy keď sa opýtam „Kto to hovorí?“, odpoveďou sú kresby alebo číslice.

Prikladám jeden príklad, ktorý nemusíš posielať späť. Obsahuje číslice a čarbanice, no takmer žiadne kresby. Takto to prijala moja ruka a dá Ti to aspoň predstavu o tom, ako asi moje správy vyzerajú.

Čo je zaujímavé, hoci nemám poňatia, čo tieto čísla znamenajú, radil som sa s priateľom,* ktorý je okultistom a hypnotizérom (zaujímavý človek a skvelý priateľ), a ten mi povedal pár zaujímavých vecí. Raz som mu napríklad povedal, že som zapísal štvorciferné číslo, na ktoré si teraz neviem spomenúť. Načo mi odvetil, že v dome, v ktorom som bol, žije päť osôb. Čo je pravda. No neprezradil mi, ako na to prišiel. Vysvetlil mi však, že skutočnosť, že píšem čísla, dokazuje pravosť môjho automatického písania – nejde o nejakú autosugesciu, ale o skutočné médium. Duchovia, tvrdí, prinášajú tento typ správ ako garanciu, a tak sú samozrejme nepochopiteľné pre médium a nezrozumiteľné dokonca aj pre jeho nevedomie.

Tento priateľ vysvetlil aj ďalšie čísla s rovnako pozoruhodnou istotou. Vyskytli sa len tri čísla, ktoré vysvetliť nedokázal.

Vysvetľujem to všetko príliš stručne, takže vynechávam niektoré zaujímavé detaily, no podstatu veci som zachytil.

Moja schopnosť média sa tým nekončí. Objavil som ešte jednu jej podobu, ktorú nielenže som nikdy predtým nezažil, ale zažil som ju obrátene. Keď Sá-Carneiro prechádzal psychickou krízou, ktorá dospela k jeho samovražde v Paríži, cítil som túto krízu tu, zmocnila sa ma silná depresia, ktorá pochádzala zvon a ktorú som vtedy nedokázal pochopiť. Tento druh zvýšenej vnímavosti už potom nepokračoval.

To najzaujímavejšie som si však nechal na záver. Okrem toho, že sa zdokonaľujem ako písomné médium, stáva sa zo mňa aj vidiace médium. Začínam mať to, čo okultisti nazývajú „astrálne vízie“, ako aj takzvané „éterické vízie“. Všetko je to ešte len vo veľmi ranom štádiu, no nemožno o tom vôbec pochybovať. Zatiaľ ide len o základné vízie, trvajúce len okamih, no v tom okamihu skutočne jestvujú.

Sú napríklad okamihy, keď mám náhle záblesky „éterickej vízie“ a dokážem uvidieť „magnetickú auru“ istých ľudí a predovšetkým svoju vlastnú, ako odraz v zrkadle a vyžarujúcu v tme z mojich rúk. Nemám halucinácie, pretože to, čo vidím, vidia aj iní, prinajmenšom jeden, ktorého vízie sú ešte dôkladnejšie. Pri jednej z mojich najlepších éterických vízií, jedno ráno v kaviarni Brasileira na námestí Rossio, som uvidel kosti jedného človeka cez jeho kabát a kožu. To je éterická vízia najvyššieho stupňa. Budem jej napokon schopný – mám tým na mysli pri takejto jasnosti a kedykoľvek budem chcieť?

Moje „astrálne vízie“ sú stále veľmi nerozvinuté, no niekedy, v noci, zavriem oči a vidím prúd pohybujúcich sa malých a ostrých útvarov (ostrých natoľko, ako čokoľvek z tohto sveta). Vidím zvláštne tvary, obrazce, symboly, čísla (áno, aj tu vídam čísla), a tak podobne.

A občas mám náhly a zvláštny pocit, že patrím k niečomu inému. Moja pravá ruka sa napríklad zodvihne do vzduchu bez mojej vôle. (Môžem tomu, samozrejme, zabrániť, no ide o to, že som ju zdvihnúť nechcel.) Inokedy sa nakloním na jednu stranu, akoby som bol zmagnetizovaný, atdˇ.

Asi Ťa zaujíma, čo ma na tom všetkom znepokojuje, čo ma na týchto rôznych javoch – prejavujúcich sa stále len vo svojej základnej podobe – zaujíma. Nedesia ma. Som skôr zvedavý než vystrašený, hoci sú aj veci, ktoré ma občas podesia, ako keď sa niekoľkokrát stalo, že moja tvár v zrkadle zmizla a objavila sa namiesto nej podoba akéhosi muža s bradou alebo iná podoba (celkovo sa mi zjavili štyri rôzne osoby).

Znepokojuje ma, že viac menej viem, čo to znamená. Nemysli si, že strácam rozum. Nie: cítim sa byť psychicky odolnejší než kedykoľvek predtým. Obávam sa však, že toto nie je obvyklý smer, ktorým sa schopnosti média uberajú. Poznám okultné vedy dostatočne na to, aby som vedel, že takzvané nadprirodzené schopnosti sa vo mne vyvíjajú za nejakým tajomným účelom a že nejaký neznámy Majster, ktorý ma práve zasvecuje v styku s touto vyššou existenciou, pre mňa pripravuje utrpenie, aké som doposiaľ nezažil a že ma vystaví všetkým tým nepríjemným veciam, ktoré so sebou prináša nadobudnutie takýchto vyšších schopností. Už len púhe objavenie sa týchto schopností sprevádza temný pocit osamelosti a tiesne, ktoré otravujú dušu.

Čo sa má stať, stane sa.

Nepovedal som Ti všetko, pretože všetko sa povedať nedá, ale povedal som dosť na to, aby si si dokázala spraviť obraz.

Možno si myslíš, že som proste blázon, a neuvedomujem si to. Tieto veci nie sú normálne, no nie sú neprirodzené.

Prosím, nehovor o týchto veciach nikomu. Neprinieslo by to nijakú výhodu, zatiaľ čo to má veľa nevýhod (vrátane takých, o ktorých nemusíme vedieť).

Maj sa dobre, milá teta. Pozdravujem Máriu a Raula, a posielam bozky malému Eduardovi. Srdečne Ťa objíma Tvoj milujúci synovec

Fernando

---

* K Pessoovým narodeninám 13. júna.

** Pessoov prastrýko.

* Mariano Santana.

Fernando Pessoa: Esej o iniciácii

Fernando Pessoa: Esej o iniciácii

Ide len o fragment z eseje o iniciácii, ktorú Pessoa napísal po anglicky. Fernando Pessoa vlastnil niekoľko stoviek astrologických a teozofických kníh, šesť diel v rokoch 1915 – 1916 sám preložil a vydal. Napokon bol pravdepodobne na sklonku svojho života zasvätený do Templárskeho Rádu.

Jestvuje mnoho kabbál, a ťažko veriť, že nemôžeme dospieť k jednote s Bohom bez toho, aby sme dôkladne nespoznali hebrejskú abecedu.

Jestvuje Omyl Cesty, Omyl Hostinca a Omyl Jaskyne. Omyl Cesty je ten, keď sa cesta samotná považuje za svoj cieľ. Omyl Hostinca je ten, keď sa polcesta považuje za cestu celú. Omyl Jaskyne je ten, keď sa jaskyňa, ktorá leží v podzemí zámku, považuje za zámok samotný.

Tieto omyly sú vlastné všetkým cestám, gnostickej práve tak ako cestám mystickým a magickým.

Dokážem sa zaobísť bez asketizmu, no nie bez pravdy, a takisto neverím, že Boh mi nebude zjavený, pokiaľ nedokážem päť hodín nehybne sedieť alebo pokiaľ nedokážem dýchať ľubovoľne jednou z nozdier.

Faktom však je, že ktoroukoľvek cestou sa vydáme, nemožno sa ňou vydať pred absolvovaním prípravnej fázy, fázy novictva. Mysticizmus sa snaží prekonať intelekt intuíciou, mágia mocou; gnóza sa snaží prekonať intelekt vyšším intelektom. No aby sme niečo skutočne prekonali, musíme tým prejsť. Výhodou gnostickej cesty je menšie pokušenie dosiahnuť vyšší intelekt bez prejdenia nižším, keďže oba stupne sú intelektom, medzi ktorým je kvantitatívny rozdiel; menšie pokušenienež pri mystickej a magickej ceste, pri ktorých ide o kvalitatívny, nie kvantitatívny rozdiel medzi emóciami a intelektom, a medzi vôľou a intelektom.

No skutočný význam iniciácie je, že tento viditeľný svet, v ktorom žijeme, je symbolom a tieňom, že tento život, ktorý poznávame zmyslami, je smrťou a spánkom, alebo inými slovami, že to, čo vidíme, je ilúziou. Iniciácia je rozptýlením – postupným rozptýlením – tejto ilúzie. Dôvodom, jej tajnosti je, že väčšina ľudí nie je uspôsobená na jej pochopenie a preto by ju dezinterpretovali, ak by sa stala verejnou. Dôvodom jej symbolickosti je fakt, že iniciácia nie je poznatkom, ale životom, a že človek tak musí uvažovať nad tým, čo znázorňujú symboly, a žiť tak ich život a nie len naučiť sa slová, ktorými je zobrazená.

(…)

Fernando Pessoa: O sebe

Fernando Pessoa: O sebe

Všetky uvedené texty s výnimkou listu Josému Osoriovi de Oliveira napísal Pessoa po anglicky.

Prvými knihami môjho detstva bolo množstvo mysterióznych a strašidelných románov. O takzvané chlapčenské romány, plné skvelých zážitkov, som sa nezaujímal. Zdravý a normálny život mi nebol sympatický. Netúžil som po pravdepodobnom, ale po nemožnom, dokonca nie po nemožnom ako maximálne nedostupnom, ale po nemožnom z povahy veci.

Moje detstvo bolo pokojné, učil som sa dobre. No od zrodu svojho vedomia som v sebe rozoznával tendenciu k mystifikácii, ku klamu umenia. Pridajte si k tomu moju silnú náklonnosť k duchovnému, k tajomnému a neznámemu, čo je vlastne len forma tej prvej vlastnosti, a dostanete celú moju osobnosť z hľadiska intuície.

Nikdy nejestvovala duša citlivejšia a milujúcejšia viac, než moja duša, duša väčšmi naplnená ohľaduplnosťou, ľútosťou a všetkými prejavmi citlivosti a lásky. A predsa nejestvuje duša, ktorá by bola osamelejšia než moja – osamelá nie z vonkajších, ale z vnútorných príčin. Totiž: spolu s nesmiernou citlivosťou a ohľaduplnosťou sa v mojej povahe ocitol aj prvok ich presného opaku, prvok smútku, sebastrednosti a teda sebectva, ktorého pôsobenie je dvojaké: na jednej strane premieňa a bráni rozvoju a plnému vnútornému prejavu tých druhých kvalít, a na druhej strane, ladiac vôľu depresívne, bráni ich plnému vonkajšiemu prejaveniu sa, ich manifestácii. Budem sa tomu ešte venovať a preskúmam a popíšem presnejšie prvky mojej povahy, pretože môj záujem o všetky veci, previazaný so záujmom o seba a moju vlastnú povahu vedie k snahe o pochopenie mojej osobnosti.

(30.10.1908)

Je dôležité, aby som teraz povedal, akého som založenia. Nezáleží na mojom mene, ako nezáleží na žiadnej z mojich vonkajších vlastností. O mojej povahe stačí povedať málo.

Celý môj duch je založený na váhaní a pochybnosti. Pre mňa nie je nič isté; všetky veci okolo mňa krúžia a s nimi ja sám, neurčitý sám pre seba. Pre mňa je všetko nesúdržné a premenlivé. Všetko je tajomstvom a všetko je významom. Všetky veci sú „neznámymi“ symbolmi Neznámeho. Preto hrôza, tajomno a nadrozumový strach.

V dôsledku mojej vrodenej povahy, v dôsledku vplyvov v mojom najranejšom detstve, v dôsledku vplyvov môjho štúdia, ktoré je dôsledkom mojej najvlastnejšej povahy, vplyvom tohto všetkého patrím k vnútorne zameranému typu ľudí, obráteným do seba, mĺkvym a nesebestačným, ale sebeunikajúcim. Celý môj život bol naplnený pasivitou a snením. Celá moja povaha spočíva v nenávisti, strachu a neschopnosti presadiť to, čím som, fyzicky a duševne, do konkrétnych skutkov a konečných myšlienok. Nikdy som nedospel k rozhodnutiu na základe vlastného príkazu, nikdy som navonok neprejavil vedomú vôľu. Nijaký text som nedokončil; stále do nich prenikali nové myšlienky, výnimočné a neodbytné predstavy ideí, nárokujúce si nekonečnosť. Nedokážem zbaviť svoje myslenie odporu ku konečnému; o jedinej veci vznikne desaťtisíc myšlienok, a k týmto desaťtisíc myšlienkam sa pripojí desaťtisíc asociácií, a niet vo mne vôle, ktorá by im v tom zabránila, spútala zanikli ich nepodstatné, no prepojené detaily. Plynú vo mne; nie sú to moje myšlienky, ale myšlienky, ktoré mnou prechádzajú. Neuvažujem, ale snívam; nie som inšpirovaný, ale blúznim. Môžem maľovať, no nikdy som nemaľoval; môžem skladať hudbu, no nikdy som nekomponoval. Zvláštne koncepcie troch umení, jemné dotyky imaginácie hladia moju myseľ; no ja ich ponechávam spánku, až pokiaľ sa nerozplynú, pretože nemám dostatok sily, aby som ich stelesnil, aby som ich urobil súčasťou vonkajšieho sveta.

V dôsledku povahy mojej mysle nemám rád začiatok a koniec vecí, pretože predstavujú určité, konečné body. Predstava nájdenia riešenia pre tie najvyššie, najvznešenejšie problémy vedy a filozofie ma ubíja; že čo len zlomok vecí by mal byť determinovaný Bohom či svetom ma desí. Že by sa mali veci dočasné zavŕšiť, že by ľudia mali byť jedného dňa definitívne šťastní, že by sa mal nájsť recept na problémy spoločnosti, ma už len ako možnosť desí. Nie som pritom zlý alebo krutý; som blázon a s tým sa dá sotva čo robiť.

Hoci som bol vždy náruživým čitateľom, nepamätám si jedinú prečítanú knihu, natoľko je moje čítanie len stavom mojej mysle, mojím vlastným snom, teda vyvolávaním snov. Moje spomienky na udalosti, na veci vonkajšieho sveta sú nejasné a neúplné. Zachvievam sa pri pomyslení, ako málo z môjho predchádzajúceho života obsiahne moja myseľ. Ja ako človek, ktorý prítomnosť považuje len za sen, som ešte menej než ktorákoľvek z pominuteľných vecí.

Jednou z mojich duševných komplikácií – obzvlášť hroznou – je strach zo šialenstva, ktorý je sám šialenstvom. Som čiastočne v tom stave, o akom hovorí Rollinant v úvodnej (myslím) básni jeho „Nevróses“. Impulzy, niektoré zločinné, iné choré, dosahujúce uprostred mojej celkovej agónie nástojčivosť k skutku, strašné napätie v svaloch – to všetko, vrátane strachu z týchto impulzov a z ich intenzity, sa teraz objavuje ešte častejšie a silnejšie než kedykoľvek predtým a len sotva sa dá opísať.

(30.10.1908)

Bol som básnikom zaujatým filozofiou, nie filozofom s básnickým nadaním. Rád som obdivoval krásu vecí a hľadal náhle v nenápadnom poetickú dušu celého vesmíru.

Poézia zeme nikdy nebude mŕtva. Mohli by sme tvrdiť, že uplynulé veky boli poetickejšie, no mohli by sme povedať (…)

Poézia je vo všetkom – v krajine a v mori, v jazere a na riečnom brehu. Je aj v meste – netreba to popierať – môžem to vidieť, ako tu sedím: poézia je v tomto stole, v tomto papieri, v tomto kalamári; poézia je aj vo zvuku áut doliehajúcom z ulice, aj v monotónnom, trochu smiešnom pohybe maliara, ktorý na druhej strane ulice maľuje vývesný štít mäsiarstva.

Môj vnútorný zmysel natoľko dominuje nad mojimi piatimi zmyslami, že vidím, ako verím, veci tohto života inak než ostatní ľudia. Pre mňa jestvuje – jestvovalo – množstvo významov v takej banálnej veci, akou je kľúč od dverí, klinec v stene alebo mačacie fúzy. Pre mňa je množstvo duchovných obsahov aj v kŕdli sliepok vykračujúcich si za cestou. Pre mňa je obsiahnutý hlbší zmysel než je ľudský strach vo vôni santalového dreva, v plechovkách na kope odpadu, v zápalkovej škatuľke pohodenej v priekope, v dvoch špinavých hárkoch papiera, naháňajúcich sa vo vetre po ulici. Lebo poézia je úžasom a obdivom, aké by mohla zažiť bytosť, ktorá dopadla z neba uvedomujúc si svoj pád a žasnúca nad vecami; alebo ako keď si niekto, kto poznal pravú povahu vecí, nedokáže spomenúť na toto svoje poznanie a spomenie si akurát, že veci nepoznal tak, ako sa mu javia teraz, v tejto podobe a za týchto podmienok, no nedokáže si spomenúť na viac.

Vzdal som sa zvyku čítania. Nečítam už nič s občasnou výnimkou novín, ľahkej literatúry a príležitostných kníh, týkajúcich sa oblasti, ktorej sa práve venujem a pri ktorej nestačí prosté uvažovanie.

Inak som sa literatúry takmer úplne vzdal. Čítať možno kvôli štúdiu alebo pôžitku. No ja sa nemám čomu učiť a pôžitok, získavaný z kníh možno poľahky nahradiť pôžitkom zo styku s prírodou alebo z bezprostredného pozorovania života.

Obsiahol som už všetky základné pravidlá literatúry. Shakespeare ma už nedokáže naučiť, ako byť jemným, ani Milton, ako byť celistvým. Môj intelekt nadobudol tvárnosť a rozsah, ktoré mi umožňujú precítiť akýkoľvek pocit a navodiť si akýkoľvek stav mysle. A to, čo je stále len túžbou a nedostupnou námahou, totiž zavŕšenosť, nemožno žiadnou knihou získať.

Neznamená to, že som sa vymanil spod vlády literárneho umenia.

Jedinú knihu mám stále so sebou – Pickwickovcov. Niekoľkokrát som prečítal knihy W. W. Jacobsa. Úpadok detektívok mi navždy zatvoril jedny z dverí do modernej literatúry.

Nezaujímajú ma čisto inteligentní autori – Wells, Chesterton, Shaw. Ich nápady zídu na um aj mnohým nespisovateľom; štruktúra ich diel je čisto negatívnou kvantitou.

Kedysi som čítal len pre samotné čítanie. Pochopil som už, že je len veľmi málo užitočných kníh, aj v čisto technických záležitostiach, ktoré by ma mohli zaujímať.

Sociológia je masovo (…); kto by zniesol takúto scholastiku v súdobom byzantinizme?

Všetky moje knihy sú odborne špecializované. Shakespeara čítam len kvôli Shakespearovskému problému: ostatné už poznám.

Prišiel som na to, že čítanie je otrockou formou snívania. Keď už mám snívať, prečo nie svoje vlastné sny?

Môžem sa bez problémov charakterizovať: povahou som žena s inteligenciou muža. Moja citlivosť a skutky z nej odvodené – inými slovami moja povaha a jej vyjadrenie – sú ženské. Moje asociačné schopnosti – inteligencia a vôľa, ktorá je inteligenciou našej motivácie – sú mužské.

Čo sa týka mojich citov, ak poviem, že som vždy túžil byť milovaný a nikdy som netúžil milovať, povedal som tým všetko. Cítiť sa byť zaviazaný k opätovaniu citov – z banálnej povinnosti opätovania a duševnej lojality – ma vždy odrádzalo. Som rád pasívny. Aktívny som chcel byť vždy len natoľko, aby som udržal pri živote cit v osobe, ktorá ma milovala.

Nerobím si žiadne ilúzie o povahe tohto javu. Ide o latentnú sexuálnu inverziu. Zastavila sa v mojom duchu. No vždy keď sa zastavím a začnem o sebe premýšľať, cítim neistotu, pretože som si nikdy neohol byť istý, že táto moja citová inklinácia jedného dňa nezostúpi aj do môjho tela. Nemyslím tým, že by som sexuálne žil podľa tohto impulzu; no už túžba by ma dostatočne deklasovala. V priebehu histórie sa v tejto kategórii ocitlo už veľa z nás, zvlášť v histórii umenia. Shakespeare a Rousseau sú dva najzreteľnejšie príklady, či prípady. Môj strach z toho, že táto duchovná zvrátenosť raz zostúpi do môjho tela pochádza vlastne z uvažovania o tom, ako zostúpila v nich – úplne u Shakespeara ako homosexualita; čiastočne u Rousseaua ako nejasná forma masochizmu.

[List Josému Osoriovi de Oliveira, redaktorovi Diário de Lisboa]

Pred piatimi minútami som dostal Vašu otázku: „Ktoré knihy Vás naplnili atmosférou morálnej energie, veľkodušnosti, veľkosťou ľudskej duše, idealizmom?“ Ako vidíte, odpovedám okamžite. Povedali ste mi, že otázka pochádza od Antónia Sergia, ktorého osobne nepoznám, no ku ktorému prechovávam tú najväčšiu úctu. Je to dôvod naviac pre rýchlu odpoveď, no nie pre väčšiu jasnosť a presnosť, keďže som nad takouto otázkou ešte nepremýšľal.

Tak ako sa pri všetkých životných ťažkostiach patrí konať pred tým, než rozmýšľame, odpoviem aj ja pred tým, než viem, čo poviem, a moja odpoveď tak bude niesť pečať skutočnej úprimnosti.

Položme si najprv jednu otázku. Z položenej otázky vyplýva, že morálna energia, veľkodušnosť, veľkosť duše a idealizmus sú abstraktnými osobami môjho každodenného života. Nanešťastie, alebo našťastie, nimi nie sú. Neznamená to, že ich nepoznám a nikdy som sa s nimi nestretol, no nepoznám ich tak dobre ako sa poznám s bezdôvodnosťou, neúprimnosťou a absurditou – a občas dokonca aj s logickou nezmyselnosťou, ktorá je jednou z mojich hlavných vonkajších prejavov.

Prekladám si teda otázku nasledovne: „Ktoré knihy ma najviac premieňajú na tie druhé osoby, ktorými túžime všetci byť?“ Na takto položenú otázku mám odpoveď – inštinktívnu a okamžitú, ako o tom píšem vyššie, a v nej by mala byť obsiahnutá skutočná odpoveď.

V mojom detstve a rannom dospievaní pre mňa, ktorý som vyrastal v anglickom prostredí,  jestvovala jedna mimoriadna, fascinujúca kniha: Pickwick Papers od Dickensa; ešte aj dnes si ju pre tieto dôvody opätovne čítam, akoby som len prechádzal svojimi spomienkami.

Počas dospievania u mňa dominovali Shakespeare a Milton, a spolu s nimi, hoci až v druhom slede, anglickí romantickí básnici, ktorí tvorili ich nepravidelný tieň; spomedzi nich to bol azda Shelley, kto bol pre mňa najinšpirúcejší.

Počas môjho takpovediac tretieho dospievania tu v Lisabone som žil v atmosfére gréckych a nemeckých filozofov, a spolu s nimi aj francúzskych dekadentov, ktorých vplyv na mňa zmazala švédska gymnastika a čítanie Nordauovej Dégénérescence.

Potom sa každá kniha, ktorú som čítal, poézia alebo próza, racionálna alebo emotívna, či už by to bolo pojednanie o štvrtom rozmere alebo detektívka, stáva v okamihu svojho čítania tou jedinou knihou, ktorú som čítal. Každá z nich má dominantný charakter, miznúci nasledujúci deň.

Odpoveď je absolútne úprimná. Ak sa zdá, že v sebe nesie stopy paradoxu, nejde o môj paradox: som ním ja sám.

Fernando Pessoa: Muž z Porlocku

Fernando Pessoa: Muž z Porlocku

O histórii vzniku Coleridgeovej básne Kublaj Chán píše aj J. L. Borges (Coleridgeův sen, RSL 2/8;, slovensky Coleridgeov sen, Labyrint, 1991), ktorý si Pessoou cenil, ale jeho esej Muž z Porlocku pravdepodobne nečítal, keďže za jeho života zrejme nevyšla. Borges uvádza, že v 13. storočí sa Kublajovi prisní palác a dá tento palác postaviť a v 18. storočí sa Coleridgeovi prisní báseň o Kublajovi a jeho paláci a zapíše ju. Borges navrhuje teóriu, podľa ktorej sa v budúcnosti niektorému z čitateľov Coleridgeovho Kublaj Chána prisní hudba alebo socha.

Komentáre k svetovej literatúre uvádzajú ako kuriozitu spôsob, akým Coleridge zložil a zapísal svojho Kublaj Chána. Táto neúplná báseň je jednou z najzvláštnejších básní anglickej literatúry, najväčšej po literatúre gréckej. A jej prazvláštna stavba je úzko spätá s jej prazvláštnym vznikom.

Báseň – ako nám Coleridge prezrádza – bola zložená vo sne. V tom čase žil básnik v osamelom farmárskom dome medzi dvoma dedinami, Porlockom a Lintonom. Jedného dňa, po tom, čo si vzal utišujúci liek, zaspal na tri hodiny a počas tohto spánku (ako hovorí) zložil báseň, ktorej obrazy a im zodpovedajúce slovné vyjadrenia sa v ňom zrodili bez námahy.

Len čo precitol, pustil sa do zapísania toho, čo zložil. Napísal tridsať veršov, keď prišiel návštevník – „muž z Porlocku“. Coleridge cítil povinnosť prijať hosťa, ktorý sa zdržal asi hodinu. Keď sa Coleridge vrátil k zapisovaniu toho, čo zložil vo sne, zistil, že zabudol zvyšok toho, čo mal ešte zapísať. Všetko, čo si ešte pamätal, bol záver básne – ďalších dvadsaťštyri veršov.

A tak máme fragment, alebo fragmenty, známe ako Kublaj Chán – začiatok a koniec čohosi úžasného, pochádzajúceho z iného sveta, zachytené v tajomných výrazoch, ktoré naša ľudská imaginácia nedokáže zobraziť, a zachvievame sa pri neznalosti deja, aký v nej mohol byť. Edgar Allan Poe (Coleridgeov nasledovník, či už si to uvedomoval, alebo nie) sa nikdy, ani vo veršoch ani v próze, nedotkol Iného Sveta tak spontánne či hrôzostrašne skutočne. V Poeových textoch, aj napriek ich chladu, zostáva čosi z iného sveta, hoci aj negatívne; V Kublaj Chánovi je všetko cudzie, z iného sveta, a toto „nik celkom nevie čo“ sa odohráva v Oriente, aký nie je, ale aký básnik zreteľne videl.

Coleridge neudáva nijaké detaily o tomto „mužovi z Porlocku,“ ktorého toľkí, vrátane mňa, preklínajú. Bolo to čírou náhodou, že sa tento neznámy rušiteľ zjavil a prerušil komunikáciu medzi priepasťou a životom? Alebo túto zdanlivú náhodu zrodila jedna z tých jestvujúcich, okultných bytostí, ktoré úmyselne maria už aj intuitívne, zákonné odhalenia Tajomna, podobne ako prepisy snov, v ktorých sa môžu skrývať isté zjavenia?

Nech to bolo akokoľvek, ja verím, že Coleridgeov zážitok je extrémnym príkladom, slúžiacim ako objasňujúca alegória toho, čo sa deje nám všetkým, keď sa na tomto svete usilujeme, s vnímavosťou pretavujúcou sa do umenia, komunikovať – ako falošní pápeži – s Iným Svetom nás samých.

My všetci tvoríme svoje diela vo sne, aj vtedy, keď pri tom bdieme. A „muž z Porlocku,“ tento neodvratný vyrušiteľ, navštevuje vnútorne každého z nás, aj vtedy, keď nás nikto nenavštevuje. Všetko, čo si myslíme či cítime, všetko, čím skutočne sme – len čo sa to snažíme vyjadriť, hoci len sami pre seba – trpí fatálnym vyrušením návštevníka, ktorým sme rovnako tak my sami, tou vonkajšou osobou, ktorá je celá v nás, v živote ešte skutočnejšia než my sami, než žijúci súhrn všetkého, čo sme sa naučili, čím myslíme, že sme a všetkého, čím by sme chceli byť.

My všetci, pretože sme slabí, musíme prijať tohto návštevníka, tohto rušiteľa – naveky neznámeho, keďže nie je „niekým,“ hoci sme ním my; naveky anonymným, keďže je „neosobným,“ hoci živým – medzi začiatkom a koncom básne, ktorá je zložená vo svojej úplnosti, no nie je nám umožnené zapísať ju takú. A to, čo prežije, či už sme veľkými alebo malými umelcami, sú fragmenty nevedno čoho, no čo by bolo bývalo, raz uskutočnené, tým najvlastnejším vyjadrením našej duše.

Keby sme len vedeli, ako byť deťmi, aby sme nemali návštevníkov, alebo aby sme necítili povinnosť prijať ich! No nechceme nechať týchto nejestvujúcich návštevníkov čakať; nechceme uraziť tohto „cudzinca,“ ktorým sme my. A tak, namiesto toho, čo by mohlo byť, zostávame len s tým, čo je: namiesto básne alebo opera omnia len začiatok a koniec čohosi strateného – disjecta membra, ktoré, ako povedal Carlyle, zostáva z každého básnika, alebo každého človeka.