Fernando Pessoa o preklade

Fernando Pessoa: O preklade

 

 

Netuším, či niekto niekedy spísal Dejiny prekladu. Bola by to objemná, no zaujímavá kniha. Podobne ako Dejiny plagiátorstva – iné majstrovské dielo, ktoré čaká na svojho autora – by prinášala množstvo poznatkov o literatúre. Je tu dôvod, pre ktorý jedna vec privoláva druhú: preklad je totiž len plagiátom v autorovom mene. Dejiny paródií by dopĺňali túto kolekciu, pretože preklad je serióznou paródiou v odlišnom jazyku. Mentálne procesy potrebné pre parodovanie sú tie isté, aké fungujú pri serióznom preklade. V oboch prípadoch ide o prispôsobenie sa duchu autora v mene cieľa, ktorý autor nemal. V prvom prípade je týmto cieľom humor tam, kde bol autor vážny; v druhom prípade je to nejaký jazyk tam, kde autor písal v jazyku inom. Dočkáme sa raz paródie, ktorá z humornej básne spraví báseň vážnu? Nevieme. Isté však je, že množstvo básní – dokonca množstvo skvelých básní –  by získalo prekladom do toho jazyka, v ktorom boli napísané.

To nás privádza k problému, či je podstatné umenie, alebo umelec, osobnosť, alebo dielo. Ak záleží len na výslednom diele a len ono má poskytovať pôžitok, potom máme právo zobrať všetky autorove básne s výnimkou tých dokonalých a podľa kritického pohľadu vlastnej doby ich zdokonaliť vynechávaním, nahrádzaním, alebo dopisovaním. Wordsworthova „Óda na nesmrteľnosť“ je dobrá báseň, k dokonalosti však má ďaleko. Zopár úprav by jej prospelo.

Preklady sú zaujímavé len vtedy, keď sú obtiažne, čiže buď keď ide o preklad do úplne odlišného jazyka, alebo keď ide o preklad veľmi komplikovanej básne hoci aj do príbuzného jazyka. Nie je nič zaujímavé na preklade, povedzme, z španielčiny do portugalčiny. Ktokoľvek číta v jednom z týchto jazykov, číta automaticky aj v druhom, takže aj akýkoľvek preklad sa javí byť zbytočný. No prekladať Shakespeara do niektorého z románskych jazykov je vzrušujúcim podujatím. Nie som si istý, či je to vôbec možné v prípade francúzštiny; bolo by to ťažké v prípade taliančiny alebo španielčiny; portugalčina ako najplastickejší a najkomplexnejší z románskych jazykov by azda takýto preklad umožňovala.

 

 

Báseň je rozumový dojem, alebo myšlienka pretvorená na emóciu, komunikovaná ostatným prostredníctvom rytmu. Tento rytmus je zároveň dvojaký, ako konkávny a konvexný aspekt toho istého oblúka: je tvorený verbálnym alebo hudobným rytmom a vizuálnym alebo obrazovým rytmom, ktoré sa vzájomne prekrývajú. Preklad básne by teda mal absolútne vystihovať (1) myšlienku alebo cit, ktoré báseň tvoria, (2) verbálny rytmus, v ktorom sú táto myšlienka alebo cit vyjadrené; a mal by relatívne vystihovať vnútorný alebo vizuálny rytmus, pridržujúc sa samotných obrazov, pokiaľ je to možné, no pridržujúc sa vždy typu obrazov.

Na týchto princípoch som postavil svoje portugalské preklady Poeových „Annabel Lee“ a „Ulalume“, ktoré som nepreložil pre ich skutočnú hodnotu, ale pretože predstavujú prekladateľskú výzvu.

 

 

Edgar Allan Poe

Annabel Lee

 

It was many and many a year ago,

In a kingdom by the sea,

That a maiden there lived whom you may know

By the name of Annabel Lee;

And this maiden she lived with no other thought

Than to love and be loved by me.

 

I was a child and she was a child,

In this kingdom by the sea;

But we loved with a love that was more than love-

I and my Annabel Lee;

With a love that the winged seraphs of heaven

Coveted her and me.

 

And this was the reason that, long ago,

In this kingdom by the sea,

A wind blew out of a cloud, chilling

My beautiful Annabel Lee;

So that her highborn kinsman came

And bore her away from me,

To shut her up in a sepulchre

In this kingdom by the sea.

 

The angels, not half so happy in heaven,

Went envying her and me-

Yes!- that was the reason (as all men know, In this kingdom by the sea)

That the wind came out of the cloud by night,

Chilling and killing my Annabel Lee.

 

But our love it was stronger by far than the love

Of those who were older than we-

Of many far wiser than we-

And neither the angels in heaven above,

Nor the demons down under the sea,

Can ever dissever my soul from the soul

Of the beautiful Annabel Lee.

 

For the moon never beams without bringing me dreams

Of the beautiful Annabel Lee;

And the stars never rise but I feel the bright eyes

Of the beautiful Annabel Lee;

And so,all the night-tide, I lie down by the side

Of my darling, my darling, my life and my bride,

In the sepulchre there by the sea,

In her tomb by the sounding sea.

 

 

Annabel Lee

 

Foi há muitos e muitos anos já,

Num reino de ao pé do mar.

Como sabeis todos, vivia lá

Aquela que eu soube amar;

E vivia sem outro pensamento

Que amar-me e eu a adorar.

 

Eu era criança e ela era criança,

Neste reino ao pé do mar;

Mas o nosso amor era mais que amor –

O meu e o dela a amar;

Um amor que os anjos do céu vieram

a ambos nós invejar.

 

E foi esta a razão por que, há muitos anos,

Neste reino ao pé do mar,

Um vento saiu duma nuvem, gelando

A linda que eu soube amar;

E o seu parente fidalgo veio

De longe a me a tirar,

Para a fechar num sepulcro

Neste reino ao pé do mar.

 

E os anjos, menos felizes no céu,

Ainda a nos invejar…

Sim, foi essa a razão (como sabem todos,

Neste reino ao pé do mar)

Que o vento saiu da nuvem de noite

Gelando e matando a que eu soube amar.

 

Mas o nosso amor era mais que o amor

De muitos mais velhos a amar,

De muitos de mais meditar,

E nem os anjos do céu lá em cima,

Nem demônios debaixo do mar

Poderão separar a minha alma da alma

Da linda que eu soube amar.

 

Porque os luares tristonhos só me trazem sonhos

Da linda que eu soube amar;

E as estrelas nos ares só me lembram olhares

Da linda que eu soube amar;

E assim ‘stou deitado toda a noite ao lado

Do meu anjo, meu anjo, meu sonho e meu fado,

No sepulcro ao pé do mar,

Ao pé do murmúrio do mar.

 

 

 

[Ilustrácia: Jose de Almada]