Fernando Pessoa o poézii

 

Fernando Pessoa: O poézii

 

 

Bol som básnikom preniknutým filozofiou, nie filozofom, ktorý vie písať básne. Páčilo sa mi obdivovať krásu vecí, nachádzať v nepostrehnuteľnom a pominuteľnom poetickú dušu sveta.

 

 

Poézia je vo všetkom – v krajine a v mori, v jazere i v riečnom brehu. Je aj v meste – akokoľvek by to niekto mohol popierať – a vidím to celkom jasne, keď tu teraz sedím: poézia je v tomto stole, v tomto papieri, v tomto kalamári; poézia je v hluku áut na tejto ulici, v každom nepatrnom, bežnom, smiešnom pohybe robotníka, ktorý maľuje vývesný štít mäsiarstva na druhej strane cesty.

Môj vnútorný zmysel natoľko prevláda nad mojimi piatimi zmyslami, že veci vnímam – ako verím – inak než ostatní. Pre mňa jestvuje – jestvoval – hlboký zmysel vo veciach tak bezvýznamných, ako je kľúč, klinec v stene, mačacie fúzy. Pre mňa jestvuje hlboký duchovný náznak v  sliepkach vykračujúcich si po ceste. Pre mňa jestvuje zmysel hlbší než je ľudský strach vo vôni santalového dreva, v hrdzavých plechoviciach na starej káre, v zápalkovej škatuľke pohodenej v priekope, v dvoch zdrapoch papiera, ktoré sa za veterného dňa ženú ulicou.

Pretože poézia je úžasom, obdivom, ako v prípade bytosti, ktorá si po páde z nebies naplno uvedomuje svoj pád a žasne nad vecami. Ako v prípade niekoho, kto poznal najhlbšiu podstatu vecí, no už si na ňu nespomína a vie akurát to, že veci nepoznal také, aké sú teraz, v tejto podobe a v tomto stave, no na nič viac sa nedokáže rozpamätať.1)

 

 

 

Umelec sa musí narodiť krásny a elegantný; pretože ten, kto velebí krásu, nesmie byť nespravodlivý. A nepochybne je pre umelca bolestivé, ak v sebe nenachádza nič z toho, po čom túži. Kto by pri pohľade na portréty Shelleyho, Keatsa, Byrona, Miltona či Poa pochyboval o tom, že boli básnikmi? Všetci boli krásni, obľúbení a obdivovaní, všetci milovali krásu života a nebeskú radosť natoľko, nakoľko ich básnik, a vlastne ktokoľvek, môže milovať.

 

 

Odjakživa som sa zaoberal prípadom, ktorý je mimoriadne zaujímavý a ktorý so sebou prináša nemenej zaujímavý problém. Uvažoval som o prípade človeka, ktorý sa stane nesmrteľným pod pseudonymom, pričom jeho pravé meno zostane utajené a neznáme. Takýto človek by sa, keď by nad tým uvažoval, nepovažoval za nesmrteľného, ale za neznámeho, nesmrteľného len vo svojich skutkoch. „Čo je však vlastne meno?“ pýtal by sa. Celkom nič. „Čo je potom,“ pýtam sa ja, „nesmrteľnosť v umení, v poézii a v čomkoľvek?“

 

 

Cítiť znamená myslieť bez myšlienok a cítiť je preto chápať, keďže vesmír nemá žiadne myšlienky.

– Čo však znamená cítiť?

Mať názory nie je cítiť.

Všetky naše názory patria iným ľuďom.

Myslieť znamená chcieť odovzdať iným to, čo si myslíme, že cítime.

Iným však môžeme odovzdať len to, čo myslíme.

Čo človek cíti, nemôže odovzdať ostatným. Možno komunikovať len hodnotu toho, čo človek cíti. Odovzdať možno len skúsenosť toho, čo človek cíti. Čitateľ nemôže precítiť utrpenie ako také. Stačí, že cíti rovnako.

Pocit otvára dvere väzenia, do ktorého myslenie uzatvára dušu.

Jasnozrivosť môže dosiahnuť najďalej po prah duše. V samotných predsieňach cítenia nie je explicitnosť  dovolená.

Cítiť znamená chápať. Myslieť znamená mýliť sa.

Chápať, čo si niekto iný myslí, znamená nesúhlasiť s touto osobou. Chápať, čo niekto iný cíti, znamená byť touto osobou. Byť niekým iným je v metafyzickom zmysle nanajvýš užitočné. Boh je každým.

Vidieť, počuť, vnímať vône, chute a hmat – to sú jediné prikázania Božieho zákona. Zmysly sú božské, pretože predstavujú naše spojenie so svetom a naše spojenie s Bohom sveta.

 

 

 

Priestor modernej poézie sa mi javí byť dvojaký, podľa toho, či uvažujeme o jej obsahu, alebo o forme.

Úlohou každého moderného básnika je rozširovať, prehlbovať a racionalizovať svoju vnímavosť, stať sa čo najúplnejšie rezonátorom všetkých síl vesmíru, života a mysle. Palác jeho inšpirácie by mal poroztvárať okná všetkých svojich štyroch stien, či už smerom k severnému mysticizmu, východnej jednoduchosti, západnej dekadencii alebo južnému večne sa obnovujúcemu životu.

Sú pre to tri dôvody. Naša doba je tou, v ktorej sa k pôvodnej subjektivite stvorenej kresťanstvom pripojili pohanské impulzy renesancie, individualizmus devätnásteho storočia a protichodné a rastúce sily, ktoré vyvolal rozmach obchodu a priemyslu v storočí dvadsiatom.

Okrem toho je naša doba tou, v ktorej civilizácie prenikla nielen hlbšie do ľudskej duše než kedykoľvek predtým, ale prenikla aj do väčšieho geografického priestoru: sme prvou skutočne kozmopolitnou civilizáciou, keďže rozvinuté prostriedky komunikácie a vzájomného styku a ďalšie prostriedky, duševné i duchovné, ktoré vyplynuli z tohto vzájomného styku, prepojili na neuveriteľnom stupni národy natoľko oddelené, ako len zem dokáže oddeliť. Celý svet je dnes Európou, Austrália ešte väčšmi než väčšina európskych dedín. Železnica, parník, telegraf a bezdrôtové spojenie vrhajú svoje tiene do našej mysle a telepatia sa rozšírila medzi všetkými národmi sveta; stali sme sa verejnými členmi slobodomurárstva vnímania, ktorého symbolom je elektrina.

V ktorejkoľvek londýnskej ulici dnes stretnete celý svet.

A navyše nielenže telekomunikačné prostriedky spravili svet menším a premenili celý svet na jedno veľké mesto, civitas Dei v ríši Diabla, ale nárast kultúry a záujmu a rozmach vedy vtesnal celú minulosť do súčasného vedomia. Doposiaľ neznáme  závany vzduchu, uvoľnené až dnes z prehistorických jaskýň dávnych civilizácií, boli vypustené do sveta. Zašlá sláva a čosi z večne živých tradícií Egypťanov a Chaldejcov, starých Číňanov a zabudnutých predkov Peru vošlo do nášho duševného zraku, akoby spoza vzdialeného horizontu, na ktorý si náš zrak rýchlo privykol. Toto všetko, ovplyvňujúce naše vnímanie, ho musí rozšíriť, prehĺbiť a urobiť kritickým. Človek, ktorý svoju vnímavosť voči týmto vplyvom obrní, vstupuje do svojho vnútorného kláštora, sebou samým oddelený od svojej zmnožujúcej sa doby.

Iba jediný básnik, Walt Whitman, prejavil vnímavosť dostatočne veľkú na obsiahnutie pasívnych možností mysle ešte pred epochou tohto rozrastajúceho sa sveta. Chýbal mu však prvok, ktorý by riadil túto premieru vnímania vecí a zredukoval by ju na tú jednotu, ktorej náleží všetko tak ako osobnosť vládnuca všetkým svojim vnemom.

A touto úvahou sme dospeli k druhému prvku, forme dnešnej poézie.

To, čo nazývame rovnováhou alebo vyváženosťou, nič nereprezentuje lepšie, keď hovoríme o živote – ktorý, keďže je dynamický a nie statický, nemožno prirovnať k dokonale nehybnému objektu – než pohyby kyvadla. Podstatou a prirodzenosťou kyvadlového pohybu je to, že kyvadlo musí zájsť do krajnej polohy na jednej strane práve tak ako na druhej. Nárast vnímavosti musí byť preto korigovaný, vyvážený a zjednotený nárastom vlastností, ktoré vytvárajú útlm a sebakontrolu. Vnímavosť, ktorú priestor i čas nútia byť o toľko bohatšou než bola grécka, musí byť spútaná riadiacou inteligenciou omnoho pevnejšou, než bola grécka, ktorá bola skutočne pevná. Rastúca rýchlosť koňa, ktorý nás nesie do budúcnosti, musí byť vyvážená pevnejšie zovretými opratami, ktoré ho vedú. Ak už sme unášaní, unášajme sa sami.

Veľkým hriechom kresťanskej civilizácie je to, že zatiaľ čo sústavne rozvíjala pasívne prvky mysle, zároveň podkopávala tie aktívne – našu rastúcu schopnosť vnímať a analyzovať nesprevádzala rovnako sa rozvíjajúca schopnosť myslieť a syntetizovať. Tým pádom sa nejedná o rast, ale o zmnožovanie. Nejde o vývin, ale o úpadok. Celá kresťanská civilizácia, len čo sa vymanila z pohanstva, okamžite skočila do úpadku. Jednoduché povahy sa kazia najľahšie.

Ten gigantický zjav nazývaný Shakespearom je typickým intelektuálnym produktom kresťanskej civilizácie. Človek, ktorý je najväčšou vnímavosťou tohto sveta, bol neschopný sebadisciplíny a sebakontroly a nedokázal vytvoriť systematický celok. Najväčší básnik staroveku bol zároveň najväčším starovekým umelcom. Najväčší básnik modernej doby je jedným z jej najmenších umelcov.

 

 

Herostratus2)

 

Jestvujú len dve trvalé nálady, s ktorými je život hodný žitia – s vznešenou radosťou náboženstva, alebo so vznešeným zármutkom nad jeho stratou. Ostatné je vegetovaním a jedine psychologizujúca botanika sa môže zaujímať o takéto vyprázdnené ľudstvo.

 

 

Každý, kto je len trochu básnikom veľmi dobre vie, o čo ľahšie je napísať dobrú báseň (nakoľko je v ľudských silách dobrú báseň napísať) o žene, ktorá ho zaujíma, než o žene, ktorú hlboko miluje. Najlepšia milostná poézia je vo všeobecnosti o abstraktnej žene.

Veľký cit je príliš sebecký; pohlcuje všetku krv ducha a tento odliv krvi ponecháva ruky príliš chladné na písanie. Tri druhy citu vytvárajú dobrú poéziu – silné, no rýchle city, uchopené pre potreby umenia len čo dozneli, no nie skôr, než dozneli; silné a rýchle city v spomienkach z veľkého časového odstupu; a falošné city, čiže city pociťované intelektom. Nie neúprimnosť, ale preložená úprimnosť, je základom akéhokoľvek umenia.

Veľký generál, ktorý má vybojovať bitku pre svoju vlasť a dejiny svojho národa, si neželá – nemôže si želať – smrť množstva svojich vojakov. Keď však začne premýšľať nad svojou stratégiou, vyberie si (bez pomyslenia na svojich mužov) ten lepší útok, aj keď v ňom príde o stotisíc svojich vojakov, než horšiu či dokonca len pomalšiu akciu, pri ktorej mu zostane deväť desatín tých mužov, s ktorými a pre ktorých bojuje a ktorých miluje. Stáva sa umelcom kvôli svojim spolubratom a obetuje svojich spolubratov kvôli ich strategickému významu.

 

 

Nemusí byť inteligentný, ale musí byť racionálny.

Umenie je racionalizáciou citu prostredníctvom výrazu. Racionalizácia jestvuje v, cez a prostredníctvom vyjadrenia. Preto sú veľkí umelci – dokonca veľkí umelci v literatúre, ktorá je najracionálnejším z umení – tak často neinteligentnými ľuďmi.

 

 

Čo je hodné vyslovenia, nikdy nezostane nevyslovené; bolo by to proti prirodzenosti vecí. Myslíme si, že Coleridge mal v sebe veľkolepé veci, ktoré nikdy nezjavil svetu; pritom ich však vyslovil v „Námorníkovi“ a „Kublaj Chánovi“, ktoré obsahujú metafyziku, ktorá v nich nie je, predstavy, ktoré zamlčali a špekulácie, ktoré sa nikde nedajú nájsť. Coleridge by tieto básne nemohol nikdy napísať, keby v ňom nebolo to, že básne nevyslovujú tým, čo hovoria, ale len tým, že jestvujú.

Každý človek má toho povedať len veľmi málo a suma celoživotného prežívania a myslenia sa môže niekedy zmestiť do osemriadkovej básne. Ak by Shakespeare nenapísal viac než Arielovu pieseň Ferdinandovi, celkom určite by nebol tým Shakespearom, ktorým bol – pretože toho napísal viac – bolo by to však z neho dostatok na to, aby bolo zrejmé, že je väčším básnikom než Tennyson.

Každý z nás má možno veľa čo povedať, no o tomto veľa sa dá povedať len málo. Naši nasledovníci od nás chcú stručnosť a jasnosť. Faguet výborne poznamenal, že potomstvo si žiada stručných autorov.

Rôznorodosť je jediným ospravedlnením množstva. Nikto by po sebe nemal zanechať dvadsať rôznych kníh, pokiaľ nevie písať ako dvadsať rôznych ľudí. Dielo Victora Huga vypĺňa päťdesiat hrubých zväzkov, pričom však každý zväzok a takmer každá strana obsahuje celého Victora Huga. Ostatné strany znamenajú viac strán, no nie viac génia. Nemal v sebe produktivitu, ale rozvláčnosť. Plytval svojim časom ako génius, hoci ním možno neplytval ako spisovateľ. Goetheho súd o ňom zostáva dokonalý, hoci bol vyslovený tak skoro a je to zároveň lekcia všetkým umelcom: „mal menej písať a viac pracovať.“ Vo svojom rozlíšení medzi skutočným dielom, ktoré je bezrozmerné a fiktívnym dielom, ktoré zaberá priestor (pretože strany nie sú ničím iným než priestorom) ide o jeden z najväčších kritických výrokov.

Ak dokáže písať ako dvadsať rozličných ľudí, potom je dvadsiatimi rozličnými ľuďmi a jeho dvadsať kníh je v poriadku.

 

 

Nie absolútna úprimnosť, ale istý typ úprimnosti si vyžaduje umenie, aby bolo umením. Človek dokáže napísať dobrý milostný sonet za dvoch okolností – pretože je skutočne zamilovaný, alebo pretože vytvára skutočné umenie. Musí byť úprimný buďto v láske, alebo v umení; nemôže byť skutočne v oboch alebo v žiadnom z nich. Buďto horí vnútorne a nepremýšľa nad sonetom, ktorý píše; alebo horí zvon a nepremýšľa nad láskou, ktorú zobrazuje. Niekde však horieť musí. Inak zo svojej ľudskej nedokonalosti jedlo nepripraví.

 

 

Možno súhlasiť s tým, že génius nie je oceňovaný svojou dobou, pretože sa proti tejto dobe postavil; možno sa však pýtať, prečo si ho cení budúcnosť. Univerzálne je v protiklade ku každej dobe, pretože charakter doby je vždy čiastkový; prečo teda by mal byť génius, ktorý sa zaoberá univerzálnymi a trvalými hodnotami, väčšmi oceňovaný jednou dobou než inou?

Dôvod je prostý. Každá doba vychádza z kritiky doby, ktorá jej predchádzala a z kritiky tých princípov, ktoré stoja v pozadí života civilizácie danej doby. Keďže jeden princíp stojí za každou dobou, alebo sa to aspoň zdá, kritika tohto jedného princípu sa mení a má spoločné akurát to, že ide o kritiku toho istého princípu. Tým, že sa génius stavia proti svojej dobe, ju implicitne kritizuje a tým implicitne patrí k tomu alebo onomu kritickému prúdu nasledujúcej doby. Môže vytvoriť niektorý z týchto prúdov, ako Wordsworth; nemusí vytvoriť žiadny, ako Blake, a pritom žiť vo vlastnom paralelnom postoji, ktorý vo svojej dobe nemá žiadnych nasledovníkov.

Čím univerzálnejší je génius, tým ľahšie si ho osvojí už nasledujúca doba, pretože tým hlbšia bude  jeho implicitná kritika vlastnej doby. Čím menej je univerzálny, v rámci svojej univerzálnosti, tým zložitejšia bude jeho cesta, pokiaľ sa mu nepodarí vystihnúť pocity jedného z hlavných kritických prúdov nasledujúcej doby.

 

 

Maliarstvo upadne. Fotografia ho pripravila o množstvo predností. Jalovosť a hlúposť ho pripravili takmer o všetko ostatné. Zvyšok dokonali americkí zberatelia. Skvelý obraz je to, čo chce kúpiť bohatý Američan, pretože by to kúpili iní, keby mohli. Obrazy sú teda analógiou nie básní a románov, ale prvých vydaní básní a románov. Múzeum je analógiou nie knižnice, ale bibliofilovej knižnice. Oceňovanie obrazu je analógiou nie oceňovania literatúry, ale oceňovania vydaní. Umelecká kritika je pod stále väčším vplyvom priekupníkov s umením.

Architektúra sa stáva nepatrnou časťou stavebníctva.

Jedine hudba a literatúra zostávajú.

Literatúra je intelektuálnym nahradením všetkých ostatných umení. Báseň, ktorá je hudobným obrazom myšlienok, nás prostredníctvom chápania oslobodzuje k videniu toho, čo chceme vidieť a počúvaniu toho, čo chceme počuť. Všetky sochy a obrazy, všetky piesne a symfónie sú v porovnaní s tým tyranskými. V prípade básne musíme pochopiť, čo básnik chce, môžeme však cítiť, čo chceme.

 

 

Absencia profesnej cti a výkonnosti je zrejme charakteristickou črtou našej doby. Remeselník musel kedysi stvoriť dielo; dnešný robotník musí obsluhovať stroj. Je len otrokárom strojov; stáva sa hrubým ako otrokár, no menej zaujímavým, pretože ho nemožno považovať ani za tyrana.

Tak ako sa otrokár stáva otrokom otrokárstva a tým aj nadobúda myslenie otroka, hoci toho šťastnejšieho otroka, tak sa aj otrokár strojov stáva len živou pákou, akýmsi spúšťacím mechanizmom pripojeným k motoru. Masová výroba môže v človeku ponechať dôstojnú ľudskú bytosť; skutočne ide o takú banálnu vec, že ňou nemusí byť ovplyvnený. Avšak masová výroba neponechá v človeku dôstojného ľudského pracujúceho.

Efektivita je v dnešnej dobe menej komplexná. Neefektívnosť sa preto môže ľahšie vydávať za efektívnosť a byť navyše efektívna.

Jediné remeslá a umenia, v ktorých vidíme túžbu po dokonalosti a úspechu sú tie, ktoré remeslom ani umením nie sú – čiže činnosti, ktoré nazývame športom a hrami a ktoré neboli vnímané ako usilovanie o niečo, ale ako oddych od usilovania. Bude dobré citovať Grékov. Gréci sa usilovali o dokonalosť vo všetkom, čo robili – v športe a hrách, pretože aj v poézii a filozofii. Naši básnici píšu ledabolo; naši myslitelia myslia ledabolo. Iba naši atléti skutočne bežia, pretože bežia nikam. Gréci sa chceli presláviť v športe, pretože sa chceli presláviť vo všetkom; my túžime po sláve v športoch a koníčkoch, pretože nemôžeme túžiť po sláve v čomkoľvek inom. Zanietenosť dieťaťa nemá nič spoločné so zanietenosťou akútnej mánie.

 

 

 

---

1) Podľa rukopisu usudzujeme, že Pessoa tieto prvé dva odseky napísal ešte ako študent. Napriek tomu píše o sebe v minulom čase, z (predstieraného) časového odstupu.

2) Herostratus – fragmenty pod týmto názvom sa našli v Pessoovej pozostalosti. Názov odkazuje na Gréka s týmto menom, ktorý v roku 356 p.n.l. zapálil Artemidin chrám v Efeze, aby si zabezpečil nesmrteľnú slávu. Herostratus napísal Pessoa v angličtine.