Álvaro de Campos o poézii

pomar1

Výnimočný básnik hovorí, čo skutočne cíti. Priemerný básnik hovorí, čo sa rozhodol cítiť. Podradný básnik hovorí, čo si myslí, že by mal cítiť.

Nič z tohto sa nijako netýka úprimnosti. Predovšetkým, nikto nevie, čo skutočne cítia: je možné pocítiť úľavu pri smrti milovaného človeka a myslieť si, že prežívame zármutok, pretože to by mal človek v takej situácii cítiť. Väčšina ľudí cíti konvenčne, aj keď s najväčšou ľudskou úprimnosťou; to, čo necítia, sa týka akéhokoľvek stupňa alebo druhu intelektuálnej úprimnosti a práve tá je pre básnika rozhodujúca. Až do tej miery, že neverím, že v celých doterajších dejinách poézie jestvujú viacerí než štyria či piati básnici, ktorí vyslovili to, čo skutočne, a nie len efektne cítili. Jestvujú takí, a pritom veľmi dobrí básnici, ktorí to nikdy nevyslovili, ktorí nikdy neboli schopní vysloviť to. U niektorých básnikov nájdeme prinajlepšom niekoľko okamihov, keď povedali to, čo cítili. Na niektorých miestach to povedal Wordsworth, raz či dvakrát to vyslovil Coleridge; a tak sú jeho „The Rime of the Ancient Mariner“ a „Kublaj Chán“ úprimnejšie, než je celý Milton, a dokonca než celý Shakespeare. U Shakespeara však platí jedna zásadná vec: a to že Shakespeare bol principiálne a štrukturálne predstieraný, a preto sa jeho neustála neúprimnosť stáva takmer neustálou úprimnosťou – preto je veľkým básnikom.

Kedykoľvek cíti podradný básnik, cíti systematicky. Vo svojich pocitoch môže byť úprimný: čo na tom záleží, keď nie je úprimný v poézii? Jestvujú básnici, ktorí do básní chrlia všetko, čo cítia; nikdy si neuvedomili, že to necítia. Camões oplakáva stratu svojho jemného ducha; no v skutočnosti je to Petrarca, kto narieka. Ak by Camões pociťoval emóciu, ktorá by bola skutočne jeho, našiel by si novú formu, nové slová – čokoľvek, len nie sonet a desaťslabičné metrum. Nespravil to však: použil desaťslabičné metrum, akoby nesmútil aj v skutočnom živote.

Môj majster Caeiro bol jediným skutočne úprimným básnikom na svete.

  ***

Žiadna doba neodovzdáva svoju senzitívnosť inej dobe: odovzdáva jedine inteligenciu, získanú z tejto senzitívnosti. Skrz pocity sme sami sebou; skrz inteligenciu sme inými. Inteligencia nás rozdrobuje; prežívame sa len vďaka tomu, čo nás rozdrobuje. Každá doba odovzdáva dobám nasledujúcim jedine to, čím nebola.

Boh v pohanskom zmysle – čiže v pravom zmysle – nie je ničím iným než inteligenciou, ktorú má bytie samo o sebe, keďže takáto inteligencia, zameraná na seba samého, je neosobná a preto dokonale stvárňuje to, čím je. Keď stvoríme rozumový pojem seba samých, stvoríme zo seba božstvo. No len nemnohí vytvoria rozumový koncept samých seba, pretože inteligencia je zo svojej podstaty objektívna. Dokonca aj medzi najväčšími géniami sú výnimoční takí, ktorí existovali výlučne objektívne tvárou v tvár sebe samým.

Žiť znamená patriť inému. Zomrieť znamená patriť inému. Žiť a zomrieť sú tým istým. Avšak žiť znamená patriť vonkajšiemu inému a zomrieť znamená patriť vnútornému inému. Preto sa tieto dve veci vzájomne podobajú, no život je vonkajškom smrti. Preto život je život a smrť je smrť, pretože vonkajšok je vždy skutočnejší než vnútrajšok a preto je aj vonkajšok tým viditeľným.

Každý skutočný cit je lžou vo sfére rozumu, pretože tieto dve veci sú nekompatibilné. Každý pravý cit má preto svoje nepravé vyjadrenie. Vyjadriť sa znamená vysloviť, čo človek necíti.

Kone sú v kavalérii tým, čo kavalériu tvorí. Bez nich by jazdci boli pešiakmi. Miesto je tým, čo tvorí lokalitu. Byť tam znamená byť.

Predstierať znamená poznať sa.

[Ilustrácia: Júlio Pomar]

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s


%d bloggers like this: