Fernando Pessoa

I

Fernando Pessoa je jedným z výnimočných prípadov svetovej literatúry. Notoricky známe fakty uveďme len pre kompletnosť. Narodený v roku 1888 v Lisabone. Po smrti otca sa rodina roku 1896 sťahuje do juhoafrického Durbanu, kde je druhý manžel jeho matky portugalským vyslancom. Fernando Pessoa tu študuje v angličtine, ktorá bude po celý život, spolu s portugalčinou a francúzštinou, jeho literárnym jazykom. Je vynikajúcim študentom, veľmi veľa číta a je skôr samotár. V roku 1905 sa ako 12-ročný vracia do Lisabonu a tu prežije zvyšok života, takmer neopustiac mesto. Živí sa ako prekladateľ, vedie korešpondenciu portugalským obchodným firmám v angličtine a francúzštine. Vydáva zbierku poézie Mensagem (Odkazy) a ďalších asi 160 básní v časopisoch. Okrem toho asi 100 článkov, statí a krátkych próz. Žije nenápadným, samotárskym spôsobom života. V roku 1935 zomiera.

V jeho pozostalosti sa nájde truhlica s rukopismi. Obsahuje okolo 27 000 rukopisných strán labyrintického diela, ktoré sa dodnes triedi, lúšti a spracúva. Pessoova truhlica obsahuje nielen najrozmanitejšie literárne žánre – poéziu, prózu, eseje, literárne štúdie, preklady, filozofické pojednania, ezoteriku, okultné texty, horoskopy – ale aj dielo niekoľkých autorov. Ešte počas svojho života Pessoa publikoval v mene viacerých heteroným – nie pseudonymov, ale plnohodnotných autorov – okrem Fernanda Pessou to boli traja odlišní básnici Alberto Caeiro, Ricardo Reis a Álvaro de Campos a autor fragmentárnych próz Bernardo Soares, no po objavení Pessoovej pozostalosti roku 1940 sa ukázalo, že jeho texty pripadajú až na štyridsať heteroným, vrátane jedného francúzskeho a dvoch anglických. Pessoa nevytvoril len výnimočné básnické, prozaické a dramatické dielo; vytvoril niekoľkých výnimočných básnikov, prozaikov a filozofov s ich vlastnou biografiou, osobnosťou a štýlom a stal sa jedným z najpozoruhodnejších a najvplyvnejších tvorcov modernej literatúry.

II

Pessoa znamená po portugalsky Osoba; slovo pochádza z latinského persona, čo bol názov masky rímskych hercov. Fernando Pessoa bol po celý svoj život cudzincom a tým pre nás zostane naveky. Celý jeho život bol viacnásobným odcudzením; bol cudzincom pre všetkých ľudí a pre svet; bol cudzincom ako autor a bol cudzincom sám pre seba; niekým, koho persona, osoba, bola len pluralitou masiek bez tej jedinej, predpokladanej tváre. Cudzinci sa všade na svete spoznajú a panuje medzi nimi istá spriaznenosť – paradoxná vo svojej podstate. Dvaja cudzinci sú si blízki tým, že sú obaja cudzími. Nie sú krajanmi, iba ak z bezdomovia; majú spoločné to, že nemajú spoločný jazyk ani vlasť; ich spoločnou témou je to, že nemajú spoločné témy; spája ich osamelosť; dvaja cudzinci sú si blízki, no nie sú ani priateľmi, vnímajú svoju vzdialenosť, svoj odstup, svoju cudzosť: majú spoločné to, čo im chýba, čosi absentujúce, neprítomné a nejestvujúce.

Pessoov vzťah k svetu je postojom viacnásobného cudzinca, ktorý využíva svoj odstup od vecí a všíma si tak to, čo ostatným, zdanlivo zvyknutým na realitu, uniká: na rozdiel od iných si uvedomuje slepý zvyk, ktorý nám dáva ilúziu akceptovania reality, a existencia pre Pessoov subjekt tak zostáva cudzia. Cudzinec zostáva cudzincom: hoci tie najkaždodennejšie veci dokáže vidieť, keďže pre neho nie sú zneviditeľnené ich osvojením si, zostávajú pre neho cudzie. Pripomína to turistu, ktorý si všíma všetko, čo je pre domácich neviditeľné, no nikdy nikde nebude doma. V tomto je viacnásobná – a neprekonateľná – paradoxnosť týchto subjektov. Žijú v intímnom vzťahu k drobnostiam a všednostiam sveta, ktoré ich udivujú a sú pre nich zdrojom poznania, no pre samotnú inteligenciu, ktorá ich poznáva, poznávajú aj ich neosvojiteľnosť a cudzosť a intímny svet zostáva cudzím. Intimita sveta pre tento subjekt vyplýva z toho, že ho vidí; a to len on ako cudzinec, pohybujúci sa po celý čas na odvrátenej strane sveta ostatných. Všetky predmety však prezrádzajú vďaka tejto intimite to isté: cudzosť. Keby neboli cudzie, nevidí ich. Každý dôverne blízky predmet vydáva svedectvo o odcudzení sa svetu; všetko poznanie slúži na prehĺbenie odstupu; píše sa o túžbe nepísať.

Pessoov subjekt – Bernardo Soares par excellence – je viacnásobným cudzincom, lebo je cudzincom pre iných, pre svet, i sám pre seba. A Pesooa sám je ďalším cudzincom, keďže všetky tie municiózne zápisy s anatomicky presnou logikou píše v cudzine svojej samoty; usiluje sa o dokonalosť, stojac sám pred literatúrou, nedotknutou zrakom čitateľa: nik nestojí za Pessoovým chrbtom a nenazerá mu cez plece.

Pessoov subjekt je inteligentným pozorovateľom svojho nežitia: pozoruje, ako nežije, nežije, lebo pozoruje; inteligencia, ktorá je podmienkou písania, bráni žiť, a celý svet Baróna z Teive či Bernarda Soaresa je tak vybudovaný – keďže je len literatúrou – na nežití.

Pessoa bol príliš inteligentným, príliš reflektujúcim autorom: nedokázal sa zrieknuť možností, ktoré pred neho stavala jeho inteligencia, a tak ako inteligentný človek nemôže prestať byť inteligentným, nemohol sa ani Pessoa vyhnúť analytickej reflexii, ktorou premeriaval každý objekt svojho myslenia. Reflexia, reflexia reflexie atď. sa stáva trvale prítomná v jeho písaní a v tomto zmysle bol antiprozaickým autorom ako zvestovateľ postmodernej nemožnosti čistej prózy. Neprekvapuje, že vo svojich textoch vníma reflexiu ako prekážku života; nemá iné písanie než toto, v srdci vlastnej nemožnosti – pohľad na seba z brehu vlastnej neexistencie. Pessoa neunikol možnostiam seba samého a preto jestvovala jediná cesta: stať sa nebytím v bytí svojich heteroným.

Fernando Pessoa je paradoxným paradoxom, negáciou negácie, spochybnením spochybňovania. Tento Portugalec, žijúci v krajine moreplavcov, neopúšťa Lisabon a odmieta cestovanie ako také („Jedine absolútny nedostatok predstavivosti oprávňuje zámienku cestovať, aby sme cítili.“ #451, Kniha nepokoja). Žije neobyčajnú existenciu vo všednosti, pôsobí všedne. Žije asketicky monotónne, kým vo svojom vnútri vytvára najrozmanitejšiu pluralitu v dejinách literatúry.

Pessoa svoju prenikavú vnímavosť a inteligenciu venuje prehlbovaniu azda najrafinovanejšieho, najdôslednejšieho nihilizmu v západnej kultúre. Dôslednosť tohto nihilizmu je v strate inštinktu zmyslu, čiže viery; inštinktu, ktorý definoval človeka a tradičnú kultúru, keď vytváral zmysel vždy aspoň jedného z dvojice človek a svet. Ak sa aj spochybnila identita sveta, potom v mene posilnenia subjektu, a ak sa naopak zrelativizoval človek, potom pre prevahu dominantného sveta bohov alebo prírody. Moderná epocha však dospela k strate viery v obe.

Pessoov precízne budovaný nihilizmus, jeho dôsledný paradox je dialekticky presný. Tam, kde sa obvykle stretávame s tézou, prípadne s antitézou, Pessoa ponúka paradoxnú syntézu. „Všetci ľudia sú výnimkami nejestvujúceho pravidla“, „človek je zviera, ktoré takmer existuje“, „prestať byť časťou bytia i nebytia“, „nie je to smrť, čo chcem, ani život“.

Pessoa nikdy nevyznával hrubé rysy závažnosti. Pre neho bol svet nepopísaný: jeho samota bola samotou náboženskou i filozofickou. Namiesto jasných smerov pravdy rysoval labyrintické ornamenty svojich domnienok. Bol individualistom, akých je aj v literatúre, ktorá je priestorom samoty, len veľmi málo: a keďže odmietol prevziať čokoľvek z tradície, všetky jeho objavy museli mať takmer nutne výraz extravagancie, negácie alebo paradoxu. Všetko, čo napísal, tvorí priestor, kam vstúpili len nemnohí – ak nerátame jeho čitateľov. Jeho precízne labyrinty vypĺňajú prázdne priestranstvá myslenia; v ríši ideí je polárnikom, človekom, ktorý podnikal exotické a riskantné výpravy do ľudoprázdnych oblastí. Jeho heteronymá vyznávajú neosvojiteľné názory, sú to bytosti bez ľudských inštinktov. Ich bizarnosť je však pochopiteľná a zrozumiteľná.

Pessoove prázdno a ničota majú rozmer univerza, jeho apatia svojou intenzitou prekonáva zaujatie mnohých filozofov; je grandióznym teoretikom banalít. Myslenie jeho heteroným patrí medzi tie najexotickejšie systémy, rozvinuté vďaka mimoriadnej inteligencii a filozofickej intuícii: Pessoove výpravy do exotických kútov myslenia a cítenia v ňom majú skvelého pozorovateľa. Nik nepísal významnejšie, precíznejšie a krajšie o ničom než Pessoa. Filozofický traktát o absencii filozofie, poéma o absencii poézie, pútavá próza o neprítomnosti zápletky. Jeho heteronymá by nemohli existovať: bolo nutné vytvoriť ich. Pessoa zázračne pracuje s rozmerom. Jeho vety majú rozmery univerza. Každý fragment Knihy nepokoja začína pohľadom na nudnú banalitu, najvšednejší výjav, a po niekoľkých vetách končí pri podmienkach nášho života. Jeho dielo má neobvyklý rozsah a pritom nečakanú koncentrovanosť; jeho štýl je charakteristický neustálym smerovaním k podstate, najkratšou cestou k pointe, ktorou je metafyzika nášho bytia. A hoci písal hlavne cez medzery a prázdno, tie obsahujú celý rozmer bytia. Pessoa sa nedotýka: je zvráteným mystikom, mystikom naruby: jeho mystika je o nestotožnení sa, o vesmírnej cudzote, o nenachádzaní sveta a seba, o prázdne. Je to negatívna mystika. No Pessoa sa nedotýka bytia v grandióznych rozmeroch; nedotýka sa univerza, nedotýka sa konkrétne a precízne tých najhlbších vecí, a intuícia a pojmový aparát tohto negatívneho mystika v mnohom predčí mystikov klasických. Podobne je jeho samota hlbšia a úprimnejšia než spolupatričnosť väčšiny ľudí.

Jeho texty sú labyrintmi, ktoré zarážajú svojou krásou. Kým ostatní sa usilujú o cesty, ktoré niekam vedú, on sa venuje labyrintom, ktoré zo svojej podstaty nemôžu viesť nikam; labyrinty sú mimo priestoru a času. Ako napísal Briškár, v labyrintoch majú vzdialenosti len dekoratívny charakter. V tomto konštatovaní je obsiahnutý labyrintický charakter Pessou. Jeho mystika je mimo časopriestoru, tak ako jeho labyrinty alebo heteronymá. Kým všetci sa usilujú riešiť zadanú úlohu, tento geniálny matematik dokazuje nemožnosť príkladu, ak nie celej matematiky. V tomto je hlbší rozmer jeho samoty: samota matematika, prehĺbená nejestvovaním matematiky. Kým všetkým bráni prirodzený inštinkt matematiku vyvrátiť či opustiť, on na jej vyvrátenie použije všetko svoje matematické vzdelanie a nadanie. To on medituje v prázdne nad absurditou svojej neidentity matematika bez matematiky. Jeho nehybnosť je nehybnosťou toho, kto žije v prázdne: v prázdne nejestvuje smer ani pohyb. Mystik dospieva z času do večnosti – negatívny mystik do prázdna ako jej opaku, do bezčasia. Pessoa je poctivý a precízny; a nevie sa vzdať toho, čo môže. Je príliš poctivým na to, aby svojej bezútešnosti postavil do cesty čo len jedinú falošnú, neistú útechu, ktorá by odporovala jeho chladnej matematickej logike pri dokazovaní ničoty. Je ateistom a agnostikom z poctivosti, a dokazuje pri tom nebývalú mravnosť. Pessoa je autorom s takmer dokonalou nevierou. Všade tam, kde jestvuje dvojitý výklad, kde hovoríme o nádeji, možnosti alebo náznaku, on volí riešenie očistené o akýkoľvek náznak sentimentu. Hrdinsky volí osud skeptika, nedopraje si najmenšiu útechu viery. Nie je to bojový ateizmus, ale ateizmus ako zvláštna cnosť hrdinstva a pokory. Jeho inteligencia i mravná výbava zo všetkých síl vylučujú akýkoľvek náznak viery ako útechy, a nečerpajú z toho nijakú hrdosť, ale naopak pokoru; zbraň, ktorú Kafka namieril proti sebe, namieril Pessoa voči sebe, ľudstvu, Bohu a svetu, alebo presnejšie voči sebe ako ľudskej bytosti náležiacej svetu a Bohu. Pessoa je až asketicky mravný: prázdno, v ktorom žije a ktoré spresňuje písaním, je dôsledkom jeho poctivosti. Ak by nejestvovalo celé spektrum heteroným, jeho myslenie by sa selektovalo. Heteronymá sú médiami, a zbavujú sa tak polarizácie: sú takmer čistými médiami. Pessoa zachytáva signály z najrôznejších sfér: oslobodil sa k nejestvovaniu, funguje ako čistý talent, vtelený do svojich heteroným, do alchymistu, ezoterika, teozofa, úradníka, futuristu, konzervatívca. V tomto zmysle majú jeho heteronymá talent od boha. Demiurg je formou v šírej rozľahlosti nehateného obsahu.

III

Hoci Pessoa púta pozornosť z viacerých dôvodov, nevenuje sa pozornosť nemožnosti, ktorú rafinovane dokazuje v textoch svojich heteroným. Ich postoje sú postojmi, ktoré nemožno zastávať; sú to hodnoverné kamufláže, dokazovania omylov. Omylov voči bodu, ktorý v Pessoovom písaní chýba: jeho heteronymá sú rozložené okolo neprítomného stredu, vymedzujú sa voči nemu. Pessoa vytvoril kompozíciu smerov bez svetových strán, teórií bez pravdy, životov bez ľudského subjektu. Ani jedno z heteroným nemôže byť reálnym človekom s reálnou vážnosťou: Bernardo Soares alebo Raphael Baldaya nemôžu jestvovať. Pessoa sa vtelil do heteroným, aby nejestvoval, rozložil svoje možnosti, aby na seba nevzal vlastnú skutočnosť: na nijakú z možností nekladie prízvuk, nijakou sa nestal, nemusel voliť. Je vesmírom, a nie je jeho časťou, je textom, nie autorom. Nevzdáva sa možnosti, preto sa nestáva skutočnosťou: Pessoa zostáva možnosťami, ergo nejestvuje. Soares, Campos, Reis: nik z nich by nedokázal stvoriť a vymyslieť Pessou. Pessoa je bohom svojho univerza, neuchopiteľným demiurgom, postihnuteľným len negatívnou teológiou, teda nepostihnuteľným. Je možné predstaviť si všetky jeho heteronymá ako stvorené bytosti hľadajúce svojho stvoriteľa, nedostupného Pessou, pričom nielenže ako štyridsať spravodlivých držia jeho svet a nevedia o sebe, ale dokonca tak ako v Borgesom citovanej legende o Símurghovi oni sami tvoria, všetci spolu a zvláštnym spôsobom, tohto Fernanda Pessou, svojho stvoriteľa, ktorý ich zvláštne determinoval i obdaril slobodou. Bolo by možno prospešné zaoberať sa Pessoom z tejto pozície teologickej, nie bežnej literárno-kritickej. Predstava Pessou ako demiurga, alebo akéhosi absolútneho ducha, ktorý sa v hegelovskom poňatí prejavuje a poznáva vo svojich stvoreniach a cez ne, je presnejšia a adekvátnejšia než predstava Pessou ako čiernej diery, neviditeľného stredu, okolo ktorého obiehajú planéty heteroným. V jazyku takejto teológie je Pessoa panteistickým bohom, a v rámci tejto teológie by mohla jestvovať legenda o bohu, ktorý zo seba stvoril svet a bytosti sebaobetovaním – zanikol pre jestvovanie sveta, a pretrval vo svete a bytostiach; boh, ktorý sa v zmysle výroku „na počiatku bolo Slovo“ premenil na Jazyk stvorenia. Pessoa je oným Joyceovým suverénnym autorom, dokonale skrytým za svojim dielom ako Boh za svetom a strihajúcim si nechty. Nik nie je tak dokonale ukrytý vo svojom diele ako Pessoa, jeho autorská stratégia je absolútne inovatívna. Kým Proust hovorí o nezávislosti diela a jeho autora ako človeka so svojou biografiou, Pessoa je už v inej dimenzii tejto nezávislosti. On sa neštylizuje do heteroným: necháva štylizovať sa svoje heteronymá. Literárna kritika si musí poradiť s Ricardom Reisom či Álvarom de Camposom, ale ak chceme hovoriť o prípade Pessoa, blížime sa stanovisku teológie.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s


%d bloggers like this: