António Mora: Návrat Bohov

António Mora: Návrat Bohov

Dr. António Mora je filozofickým nasledovníkom Alberta Caeira. Patril k okruhu Pessoových heteroným, ktoré sa stretávali a diskutovali o svojich dielach a ideách; niekoľko z týchto rozhovorov pre nás zaznamenal Álvaro de Campos. António Mora patril medzi tých, ktorý skôr počúvali. Jeho úlohou bolo filozoficky podložiť ideu novopohanstva, obsiahnutú aj v poézii Ricarda Reisa a Alberta Caeira. Jeho hlavné diela – Základy Pohanstva, Prolegomena k Reforme Pohanstva a Návrat Bohov – za Pessoovho života nevyšli. Pessoa plánoval ešte jedného filozofa, ktorý by pohanstvo filozoficky podložil z celkom iných premís.

Bez toho, aby sme zachádzali do metafyzických základov náboženstva vo všeobecnosti či konkrétnych náboženstiev, no berúc do úvahy sociologický poznatok, že ľudstvo potrebuje náboženské vyjadrenie pre riadenie a organizovanie spoločností, môžeme skonštatovať ako dôsledok, že najvhodnejšie náboženstvo pre riadenie a organizáciu spoločností by bolo to, ktoré je najbližšie Prírode. Takéto náboženstvo, keďže je najbližšie Prírode, dokáže pôsobiť najbezprostrednejšie na ľudí, dokáže ich najúčinnejšie pridržiavať pri základných, prirodzených zákonitostiach vládnucich človeku (a celému životu vôbec) a – keďže nekoliduje s ostatnými ľudskými aktivitami – dokáže najväčšmi stimulovať plnohodnotný a slobodný vývin mentálnych a spoločenských aktivít človeka.

Poľahky môžeme ukázať, na základe troch jednoduchých postrehov, že najprirodzenejším a prírode najbližším náboženstvom je pohanstvo.

Pohanské náboženstvo je v prvom rade polyteistickým, tak ako je plurálom príroda. Príroda sa nám bezprostredne nejaví ako zosúladený celok, ale ako zoskupenie najrôznejších vecí. Bez zásahu rozumu či inteligencie nedokážeme v bezprostrednosti svojho vnímania potvrdiť jestvovanie zosúladeného celku, zvaného Vesmír, alebo akejsi jednoty, zjednoteného celku, identifikovateľného ako „príroda“. Realita, aká sa nám v prvom okamihu javí, je rôznorodosťou. Posudzovaním všetkých prijatých vnemov individuálnym vedomím vnášame falošnú jednotu (falošnú voči našej skúsenosti) do pôvodnej rôznorodosti vecí. A tak náboženstvo, keďže k nám pristupuje ako vonkajšia skutočnosť, súhlasí so základnou vlastnosťou vonkajšej skutočnosti. Touto vlastnosťou je rôznorodosť vecí. A tak je prvou charakteristickou vlastnosťou prírodného náboženstva rôznosť bohov.

Pohanské náboženstvo je za druhé ľudským. Skutky pohanských bohov sú skutkami veľkolepých ľudí; sú rovnakej podstaty, no na vyššej, božskej úrovni. Bohovia sa od ľudí líšia nie ich popretím, ale prekonaním, tak ako polobohovia. Pre pohana nie je božskosť súčasne ne-ľudská a nadľudská; je len nadľudská. A tak pohanské náboženstvo nesúhlasí len s prirodzenosťou vonkajšieho sveta, ale aj s prirodzenosťou človeka.

A napokon je pohanské náboženstvo politickým, v tom zmysle, že formuje život mesta či štátu bez ašpirácie na univerzálnosť. Neusiluje sa preniesť na iné kultúry, ale snaží sa, naopak, od nich prijímať. Je tak v súlade s pôvodným princípom civilizácie ako syntézy všetkých možných vplyvov z ostatných národov v jedinom národe – princípom ohrozovaným jedine politickým provincionalizmom ostro nacionalistických vlád a dekadenciou stelesnenou v imperialistických vládach. Nikdy nejestvoval silný a konzervatívny, alebo zdravý národ, ktorý by bol imperialistickým. Sú to tí, čo sa nedokážu zmeniť, čo sa snažia vnucovať. Sú to tí, čo nedokážu prijímať, čo trvajú na dávaní. No tí, čo sa nedokážu zmeniť a nedokážu prijímať, v skutočnosti stagnujú.

Pohanské náboženstvo je teda v súlade s troma prirodzenými zložkami ľudskej existencie: s podstatou prírody, aká sa nám javí; s podstatou ľudskej prirodzenosti samotnej; a s podstatou ľudskej prirodzenosti v jej sociálnom vývine, alebo jednoduchšie s podstatou civilizovanej ľudskej prirodzenosti, alebo ešte jednoduchšie s podstatou civilizácie.

Hlboký výrok Goetheho – že človek sa bez náboženstva zaobíde vtedy, a jedine vtedy, ak má vedu a umenie – v podstate značí toto: nech tí, čo sú neschopní vyššieho umenia, majú nižšie umenie. (Alebo by bolo presnejšie povedať, že náboženstvo je niečím základným pre umenie, vedu a morálku?) Je rovnako absurdné očakávať od bežných ľudí, že sa zrieknu náboženstva, ako očakávať, že sa prestanú tešiť z divadla, keďže jedno i druhé sú základnými formami umenia. Umenie je nespoločenské; náboženstvo je spoločenskou formou, ktorú na seba berie.

Až teraz môžeme naplno pochopiť, čo mal na mysli Voltaire, keď povedal, že ak na iných planétach jestvuje život, potom je Zem vesmírnym ústavom pre choromyseľných. Celkom určite sme blázincom, či už ostatné planéty sú alebo nie sú obývané. Náš život stratil pojem pre všetko normálne a tam, kde je ešte zdravie, ide len o dočasné ustúpenie choroby.

Náš život je chronickou chorobou, horúčkovitou anémiou. A keďže na ňu neumierame, celkom sme si privykli na našu neprestajnú slabosť.

Aký vzťah môže mať dnešná doba so svojím pokolením konštruktérov s dušou inšpirovanou veľkolepými pohanskými pravdami? Žiaden, jedine inštinktívne odmietnutie alebo absolútne pohŕdanie. A preto sme my, jediní odporcovia dekadencie, donútení zaujať postoj vo svojej podstate dekadentný. Postoj nezáujmu je dekadentným postojom, a naša neschopnosť prispôsobiť sa súčasnej epoche je postojom nezáujmu. Neprispôsobujeme sa, pretože zdraví ľudia sa nemôžu prispôsobiť chorej dobe, a keďže sa neprispôsobujeme, sme chorí. To je paradox, v ktorom my ako pohania žijeme. Nemáme nádej a nejestvuje pre nás možnosť uzdravenia.

Pripúšťam, že takýto musí byť náš postoj, no nepripúšťam postoj Ricarda Reisa. Áno, mali by sme stáť bokom od doby, ktorá s nami nechce mať nič dočinenia, a s ktorou nemôžeme nič urobiť. No nemali by sme túto našu nezaujatosť vyzdvihovať ako niečo, čo je osebe dobré, ako to robí Reis. V tomto zmysle Reis, už zďaleka nie nezávislý od trendov tejto doby, jednoducho zosobňuje jeden z nich – dekadenciu. Jeho nezaujatosť je už prispôsobením sa súčasnej epoche; je ústupkom.

V skutočnosti nie sme novopohanmi alebo novými pohanmi. Novopohan alebo nový pohan je nezmyselným pojmom. Pohanstvo je náboženstvom, ktoré vychádza priamo z prírody, ktoré sa zrodilo zo zeme, a ktoré prisudzuje každej veci jej pravú skutočnosť. Ako z podstaty prírodné sa môže objaviť a zmiznúť, no nemôže sa zmeniť jeho podstata. Pojem „novopohan“ je rovnako nezmyselný ako „novoskala“ alebo „novokvet“. Pohanstvo sa objavuje vtedy, keď je ľudstvo zdravé, a mizne vtedy, keď je choré. Môže uvädnúť, ako vädne kvet, a zahynúť, ako hynie rastlina. No nemôže nadobudnúť odlišnú formu a nemôže mať viac než jednu formu.

Nekonformný kresťania ako Pater a Swinburne sa nazývali novopohanmi, hoci na nich nebolo nič pohanské, no túžba byť pohanom je ospravedlniteľná, lebo je istá logika v aplikovaní nezmyselného názvu na absurditu. No my, ktorí sme skutočne pohanmi, nemôžeme používať označenie, ktoré by vyvolávalo dojem, že sme v otázke pohanstva „moderní“, alebo že sme prišli „reformovať“ či „pretvoriť“ pohanstvo starých Grékov. Prišli sme sa stať pohanmi. V nás sa znovuzrodilo pohanstvo. No toto znovuzrodené pohanstvo je takým, akým bolo vždy: podriadením sa bohom a pozemskej spravodlivosti.

Učený pohan nie je pohanom. A pohan nie je humanistom: je človekom. Pohan si na kresťanstve najviac cení vieru bežných ľudí v svätých a v zázraky, v rituály a oslavy. Najochotnejšie by prijal „zamietanú“ stránku kresťanstva, ak by z kresťanstva niečo prijal. Akékoľvek „moderné pohanstvo“ alebo „novopohanstvo“, ktoré by chápalo mystických básnikov, no nemalo by pochopenie pre oslavy svätých, nemá s pohanstvom nič spoločné, pretože pohan ochotne prijíma náboženskú procesiu, no obracia sa chrbtom k mysticizmu Sv. Terezy Avilskej. Odpudzuje ho kresťanský výklad sveta, no slávenie v kostole so sviečkami, kvetmi, piesňami a napokon sviatky – na týchto veciach vidí, že sú dobré, hoci sú súčasťou niečoho nesprávneho, pretože sú skutočne ľudské a sú pohanským výkladom kresťanstva.

Pohan sympatizuje s kresťanskými poverami, pretože človek, ktorý nie je poverčivý, nie je človekom, no odmieta humanizmus, pretože humanizmus nie je ľudský.

Pre pohana má každá vec svoju nymfu či génia. Každá vec je uväznenou nymfou; preto má preň všetko mimoriadne intenzívnu skutočnosť, a cíti spriaznenosť s každou vecou, ktorú uzrie, a priateľstvo, keď sa jej dotkne.

Človek, ktorý vidí v každej veci nejakú inú, nemôže túto vec vidieť, milovať alebo cítiť. Kto si cení nejakú vec preto, lebo bola stvorená „Bohom“, necení si ju pre to, čím je, ale pre to, čo symbolizuje. Jeho zrak sa upiera na vec, no jeho myseľ je upriamená inde.

Panteista, ktorý si každú vec cení pre jej účasť na celku, takisto hľadiac na jednu vec uvažuje o inej a takisto sa díva, aby nevidel. Neuvažuje o veci, ale o jej spojení s celkom sveta. Ako môže byť vec milovaná niekým, kto ju miluje pre princíp nachádzajúci sa mimo nej? Zákon lásky nám hovorí, že objekt našej lásky má byť milovaný pre to, čím je, a nie pre čosi iné, a má byť milovaný preto, že je predmetom našej lásky, a nie preto, lebo je tu „dôvod“ na to, aby milovaný bol.

Čistý materialista alebo racionalista, pre ktorého je každá vec zázrakom kvôli veľkolepému dielu „Prírody“, ktoré je v nej obsiahnuté, kvôli latentnej, pulzujúcej energii, planetárnemu systému, ktorý je v každom jej atóme a ktoré jej umožňujú jestvovať – takýto človek rovnako nemiluje a nevidí samotnú vec, rovnako hľadiac na jednu vec myslí na inú, totiž na kompozíciu. Keď hľadí na vec, premieta o jej rozložení. Preto žiaden materialista nikdy nevytvoril umenie; nijaký materialista alebo racionalista nikdy neuzrel svet. Medzi ním a svetom rozprestrel mysticizmus vedy svoj závoj, mikroskop, a on upadol do reality, ako sa padá do studne. Pre neho každá vec, namiesto toho, aby bola vnímaná ako pozemská bytosť, predstavuje obrazovku, cez ktorú atomisticky žmúri, tak ako je pre panteistu oknom, cez ktoré vníma Celok a pre kreacionistu obrazom, v ktorom vidí Boha. V stave intenzívnej kontemplácie obraz či obrazovka zanikajú. Kto sa zaujíma o okno, cez ktoré zaujato hľadí? Pre kresťanských mystikov, pre panteistických rojkov, pre materialistov a ľudí „rozumu“ je svet len ich vlastným myslením. Omyl kresťanstva, spočívajúci v nahradení prírody človekom, spôsobil vrodenú slabosť u všetkých kresťanov.