Álvaro de Campos: Prostredie

Álvaro de Campos: Prostredie

Álvaro de Campos sa narodil 15. 10. 1890 v meste Távira, študoval konštrukciu lodí v Glasgowe a časť života prežil v Škótsku. Patril medzi najplodnejšie Pessoove heteronymá. Bol predovšetkým modernistickým, futuristickým básnikom, autorom mnohých významných básní, napríklad Opiárium alebo Trafika, ale aj autorom esejistických textov, napríklad Ultimatum alebo spomienok na svojho majstra, Alberta Caeira. Jeho poézia je zameraná na subjektivizmus a senzualizmus: všetko vnímame cez pocity, byť znamená cítiť, a preto máme cítiť všetko a byť všetkým. Campos sa tak vyhol akejkoľvek etike ako selekcii a hodnoteniu. Jeho tvorbu ovplyvnila predovšetkým modernosť doby, tvorivo reagoval na Whitmana, ale aj Nietzscheho. Pessoa nám na viacerých miestach zanechal podrobný popis jeho fyzických, povahových i tvorivých vlastností: vieme napríklad, že meral 175 cm (o dva viac ako Pessoa), bol chudý a hrbil sa, mal hnedé vlasy sčesané nabok a nosil monokel. Jeho poéziu koncipoval Pessoa vo vývine, napríklad báseň Opiárium je z obdobia, keď ešte nepoznal Caeira, jeho neskorá tvorba sa zas ponára do skepsy a smútku.

Žiadna doba neprenesie na dobu nasledujúcu svoj spôsob vnímania, iba intelektuálne chápanie tohto vnímania. Emócie nás robia tým, kým sme; inteligencia nás robí niekým iným. Inteligencia nás rozširuje a rozdrobuje a cez túto rozdrobenosť prežívame. Každá epocha odovzdáva budúcnosti len to, čím nebola.

Boh v pohanskom – čiže správnom – zmysle slova nie je ničím viac než intelektuálnym seba-uvedomením bytosti, a táto inteligencia vytvára neosobnú a teda ideálnu formu tej bytosti. Keď vytvoríme intelektuálny koncept nás samých, tvoríme nášho vlastného boha. No len niekoľkí z nás vytvárajú svoje intelektuálne koncepty, pretože inteligencia je principiálne objektívna. A len nemnohí, dokonca spomedzi najväčších svetových géniov, jestvovali pre seba úplne objektívne.

Žiť znamená patriť komusi inému. Umrieť znamená patriť komusi inému. Žiť a umrieť je tým istým. No žiť znamená patriť niekomu inému z vonkajšej strany, a umrieť znamená patriť inému zvnútra. Tieto dve veci sú podobné, no život je rubom smrti, preto je život životom a smrť smrťou. Vonkajšie je vždy skutočnejšie než vnútorné, je to napokon strana, ktorú vnímame.

Každá skutočná emócia je klamom pre našu inteligenciu, v ktorej emócie nejestvujú. Vyjadrenie každej skutočnej emócie je preto klamom. Vyjadriť sa znamená tvrdiť to, čo necítime.

Kone sú tým, čo z jazdeckej jednotky robia jazdu. Bez koní by nešlo o jazdu, ale pechotu. Miesto je tým, čím je vďaka svojej polohe. Kde sme je tým, kým sme.

Predstierať znamená poznať sa.