Fernando Pessoa

I

Fernando Pessoa je jedným z výnimočných prípadov svetovej literatúry. Notoricky známe fakty uveďme len pre kompletnosť. Narodený v roku 1888 v Lisabone. Po smrti otca sa rodina roku 1896 sťahuje do juhoafrického Durbanu, kde je druhý manžel jeho matky portugalským vyslancom. Fernando Pessoa tu študuje v angličtine, ktorá bude po celý život, spolu s portugalčinou a francúzštinou, jeho literárnym jazykom. Je vynikajúcim študentom, veľmi veľa číta a je skôr samotár. V roku 1905 sa ako 12-ročný vracia do Lisabonu a tu prežije zvyšok života, takmer neopustiac mesto. Živí sa ako prekladateľ, vedie korešpondenciu portugalským obchodným firmám v angličtine a francúzštine. Vydáva zbierku poézie Mensagem (Odkazy) a ďalších asi 160 básní v časopisoch. Okrem toho asi 100 článkov, statí a krátkych próz. Žije nenápadným, samotárskym spôsobom života. V roku 1935 zomiera.

V jeho pozostalosti sa nájde truhlica s rukopismi. Obsahuje okolo 27 000 rukopisných strán labyrintického diela, ktoré sa dodnes triedi, lúšti a spracúva. Pessoova truhlica obsahuje nielen najrozmanitejšie literárne žánre – poéziu, prózu, eseje, literárne štúdie, preklady, filozofické pojednania, ezoteriku, okultné texty, horoskopy – ale aj dielo niekoľkých autorov. Ešte počas svojho života Pessoa publikoval v mene viacerých heteroným – nie pseudonymov, ale plnohodnotných autorov – okrem Fernanda Pessou to boli traja odlišní básnici Alberto Caeiro, Ricardo Reis a Álvaro de Campos a autor fragmentárnych próz Bernardo Soares, no po objavení Pessoovej pozostalosti roku 1940 sa ukázalo, že jeho texty pripadajú až na štyridsať heteroným, vrátane jedného francúzskeho a dvoch anglických. Pessoa nevytvoril len výnimočné básnické, prozaické a dramatické dielo; vytvoril niekoľkých výnimočných básnikov, prozaikov a filozofov s ich vlastnou biografiou, osobnosťou a štýlom a stal sa jedným z najpozoruhodnejších a najvplyvnejších tvorcov modernej literatúry.

II

Pessoa znamená po portugalsky Osoba; slovo pochádza z latinského persona, čo bol názov masky rímskych hercov. Fernando Pessoa bol po celý svoj život cudzincom a tým pre nás zostane naveky. Celý jeho život bol viacnásobným odcudzením; bol cudzincom pre všetkých ľudí a pre svet; bol cudzincom ako autor a bol cudzincom sám pre seba; niekým, koho persona, osoba, bola len pluralitou masiek bez tej jedinej, predpokladanej tváre. Cudzinci sa všade na svete spoznajú a panuje medzi nimi istá spriaznenosť – paradoxná vo svojej podstate. Dvaja cudzinci sú si blízki tým, že sú obaja cudzími. Nie sú krajanmi, iba ak z bezdomovia; majú spoločné to, že nemajú spoločný jazyk ani vlasť; ich spoločnou témou je to, že nemajú spoločné témy; spája ich osamelosť; dvaja cudzinci sú si blízki, no nie sú ani priateľmi, vnímajú svoju vzdialenosť, svoj odstup, svoju cudzosť: majú spoločné to, čo im chýba, čosi absentujúce, neprítomné a nejestvujúce.

Pessoov vzťah k svetu je postojom viacnásobného cudzinca, ktorý využíva svoj odstup od vecí a všíma si tak to, čo ostatným, zdanlivo zvyknutým na realitu, uniká: na rozdiel od iných si uvedomuje slepý zvyk, ktorý nám dáva ilúziu akceptovania reality, a existencia pre Pessoov subjekt tak zostáva cudzia. Cudzinec zostáva cudzincom: hoci tie najkaždodennejšie veci dokáže vidieť, keďže pre neho nie sú zneviditeľnené ich osvojením si, zostávajú pre neho cudzie. Pripomína to turistu, ktorý si všíma všetko, čo je pre domácich neviditeľné, no nikdy nikde nebude doma. V tomto je viacnásobná – a neprekonateľná – paradoxnosť týchto subjektov. Žijú v intímnom vzťahu k drobnostiam a všednostiam sveta, ktoré ich udivujú a sú pre nich zdrojom poznania, no pre samotnú inteligenciu, ktorá ich poznáva, poznávajú aj ich neosvojiteľnosť a cudzosť a intímny svet zostáva cudzím. Intimita sveta pre tento subjekt vyplýva z toho, že ho vidí; a to len on ako cudzinec, pohybujúci sa po celý čas na odvrátenej strane sveta ostatných. Všetky predmety však prezrádzajú vďaka tejto intimite to isté: cudzosť. Keby neboli cudzie, nevidí ich. Každý dôverne blízky predmet vydáva svedectvo o odcudzení sa svetu; všetko poznanie slúži na prehĺbenie odstupu; píše sa o túžbe nepísať.

Pessoov subjekt – Bernardo Soares par excellence – je viacnásobným cudzincom, lebo je cudzincom pre iných, pre svet, i sám pre seba. A Pesooa sám je ďalším cudzincom, keďže všetky tie municiózne zápisy s anatomicky presnou logikou píše v cudzine svojej samoty; usiluje sa o dokonalosť, stojac sám pred literatúrou, nedotknutou zrakom čitateľa: nik nestojí za Pessoovým chrbtom a nenazerá mu cez plece.

Pessoov subjekt je inteligentným pozorovateľom svojho nežitia: pozoruje, ako nežije, nežije, lebo pozoruje; inteligencia, ktorá je podmienkou písania, bráni žiť, a celý svet Baróna z Teive či Bernarda Soaresa je tak vybudovaný – keďže je len literatúrou – na nežití.

Pessoa bol príliš inteligentným, príliš reflektujúcim autorom: nedokázal sa zrieknuť možností, ktoré pred neho stavala jeho inteligencia, a tak ako inteligentný človek nemôže prestať byť inteligentným, nemohol sa ani Pessoa vyhnúť analytickej reflexii, ktorou premeriaval každý objekt svojho myslenia. Reflexia, reflexia reflexie atď. sa stáva trvale prítomná v jeho písaní a v tomto zmysle bol antiprozaickým autorom ako zvestovateľ postmodernej nemožnosti čistej prózy. Neprekvapuje, že vo svojich textoch vníma reflexiu ako prekážku života; nemá iné písanie než toto, v srdci vlastnej nemožnosti – pohľad na seba z brehu vlastnej neexistencie. Pessoa neunikol možnostiam seba samého a preto jestvovala jediná cesta: stať sa nebytím v bytí svojich heteroným.

Fernando Pessoa je paradoxným paradoxom, negáciou negácie, spochybnením spochybňovania. Tento Portugalec, žijúci v krajine moreplavcov, neopúšťa Lisabon a odmieta cestovanie ako také („Jedine absolútny nedostatok predstavivosti oprávňuje zámienku cestovať, aby sme cítili.“ #451, Kniha nepokoja). Žije neobyčajnú existenciu vo všednosti, pôsobí všedne. Žije asketicky monotónne, kým vo svojom vnútri vytvára najrozmanitejšiu pluralitu v dejinách literatúry.

Pessoa svoju prenikavú vnímavosť a inteligenciu venuje prehlbovaniu azda najrafinovanejšieho, najdôslednejšieho nihilizmu v západnej kultúre. Dôslednosť tohto nihilizmu je v strate inštinktu zmyslu, čiže viery; inštinktu, ktorý definoval človeka a tradičnú kultúru, keď vytváral zmysel vždy aspoň jedného z dvojice človek a svet. Ak sa aj spochybnila identita sveta, potom v mene posilnenia subjektu, a ak sa naopak zrelativizoval človek, potom pre prevahu dominantného sveta bohov alebo prírody. Moderná epocha však dospela k strate viery v obe.

Pessoov precízne budovaný nihilizmus, jeho dôsledný paradox je dialekticky presný. Tam, kde sa obvykle stretávame s tézou, prípadne s antitézou, Pessoa ponúka paradoxnú syntézu. „Všetci ľudia sú výnimkami nejestvujúceho pravidla“, „človek je zviera, ktoré takmer existuje“, „prestať byť časťou bytia i nebytia“, „nie je to smrť, čo chcem, ani život“.

Pessoa nikdy nevyznával hrubé rysy závažnosti. Pre neho bol svet nepopísaný: jeho samota bola samotou náboženskou i filozofickou. Namiesto jasných smerov pravdy rysoval labyrintické ornamenty svojich domnienok. Bol individualistom, akých je aj v literatúre, ktorá je priestorom samoty, len veľmi málo: a keďže odmietol prevziať čokoľvek z tradície, všetky jeho objavy museli mať takmer nutne výraz extravagancie, negácie alebo paradoxu. Všetko, čo napísal, tvorí priestor, kam vstúpili len nemnohí – ak nerátame jeho čitateľov. Jeho precízne labyrinty vypĺňajú prázdne priestranstvá myslenia; v ríši ideí je polárnikom, človekom, ktorý podnikal exotické a riskantné výpravy do ľudoprázdnych oblastí. Jeho heteronymá vyznávajú neosvojiteľné názory, sú to bytosti bez ľudských inštinktov. Ich bizarnosť je však pochopiteľná a zrozumiteľná.

Pessoove prázdno a ničota majú rozmer univerza, jeho apatia svojou intenzitou prekonáva zaujatie mnohých filozofov; je grandióznym teoretikom banalít. Myslenie jeho heteroným patrí medzi tie najexotickejšie systémy, rozvinuté vďaka mimoriadnej inteligencii a filozofickej intuícii: Pessoove výpravy do exotických kútov myslenia a cítenia v ňom majú skvelého pozorovateľa. Nik nepísal významnejšie, precíznejšie a krajšie o ničom než Pessoa. Filozofický traktát o absencii filozofie, poéma o absencii poézie, pútavá próza o neprítomnosti zápletky. Jeho heteronymá by nemohli existovať: bolo nutné vytvoriť ich. Pessoa zázračne pracuje s rozmerom. Jeho vety majú rozmery univerza. Každý fragment Knihy nepokoja začína pohľadom na nudnú banalitu, najvšednejší výjav, a po niekoľkých vetách končí pri podmienkach nášho života. Jeho dielo má neobvyklý rozsah a pritom nečakanú koncentrovanosť; jeho štýl je charakteristický neustálym smerovaním k podstate, najkratšou cestou k pointe, ktorou je metafyzika nášho bytia. A hoci písal hlavne cez medzery a prázdno, tie obsahujú celý rozmer bytia. Pessoa sa nedotýka: je zvráteným mystikom, mystikom naruby: jeho mystika je o nestotožnení sa, o vesmírnej cudzote, o nenachádzaní sveta a seba, o prázdne. Je to negatívna mystika. No Pessoa sa nedotýka bytia v grandióznych rozmeroch; nedotýka sa univerza, nedotýka sa konkrétne a precízne tých najhlbších vecí, a intuícia a pojmový aparát tohto negatívneho mystika v mnohom predčí mystikov klasických. Podobne je jeho samota hlbšia a úprimnejšia než spolupatričnosť väčšiny ľudí.

Jeho texty sú labyrintmi, ktoré zarážajú svojou krásou. Kým ostatní sa usilujú o cesty, ktoré niekam vedú, on sa venuje labyrintom, ktoré zo svojej podstaty nemôžu viesť nikam; labyrinty sú mimo priestoru a času. Ako napísal Briškár, v labyrintoch majú vzdialenosti len dekoratívny charakter. V tomto konštatovaní je obsiahnutý labyrintický charakter Pessou. Jeho mystika je mimo časopriestoru, tak ako jeho labyrinty alebo heteronymá. Kým všetci sa usilujú riešiť zadanú úlohu, tento geniálny matematik dokazuje nemožnosť príkladu, ak nie celej matematiky. V tomto je hlbší rozmer jeho samoty: samota matematika, prehĺbená nejestvovaním matematiky. Kým všetkým bráni prirodzený inštinkt matematiku vyvrátiť či opustiť, on na jej vyvrátenie použije všetko svoje matematické vzdelanie a nadanie. To on medituje v prázdne nad absurditou svojej neidentity matematika bez matematiky. Jeho nehybnosť je nehybnosťou toho, kto žije v prázdne: v prázdne nejestvuje smer ani pohyb. Mystik dospieva z času do večnosti – negatívny mystik do prázdna ako jej opaku, do bezčasia. Pessoa je poctivý a precízny; a nevie sa vzdať toho, čo môže. Je príliš poctivým na to, aby svojej bezútešnosti postavil do cesty čo len jedinú falošnú, neistú útechu, ktorá by odporovala jeho chladnej matematickej logike pri dokazovaní ničoty. Je ateistom a agnostikom z poctivosti, a dokazuje pri tom nebývalú mravnosť. Pessoa je autorom s takmer dokonalou nevierou. Všade tam, kde jestvuje dvojitý výklad, kde hovoríme o nádeji, možnosti alebo náznaku, on volí riešenie očistené o akýkoľvek náznak sentimentu. Hrdinsky volí osud skeptika, nedopraje si najmenšiu útechu viery. Nie je to bojový ateizmus, ale ateizmus ako zvláštna cnosť hrdinstva a pokory. Jeho inteligencia i mravná výbava zo všetkých síl vylučujú akýkoľvek náznak viery ako útechy, a nečerpajú z toho nijakú hrdosť, ale naopak pokoru; zbraň, ktorú Kafka namieril proti sebe, namieril Pessoa voči sebe, ľudstvu, Bohu a svetu, alebo presnejšie voči sebe ako ľudskej bytosti náležiacej svetu a Bohu. Pessoa je až asketicky mravný: prázdno, v ktorom žije a ktoré spresňuje písaním, je dôsledkom jeho poctivosti. Ak by nejestvovalo celé spektrum heteroným, jeho myslenie by sa selektovalo. Heteronymá sú médiami, a zbavujú sa tak polarizácie: sú takmer čistými médiami. Pessoa zachytáva signály z najrôznejších sfér: oslobodil sa k nejestvovaniu, funguje ako čistý talent, vtelený do svojich heteroným, do alchymistu, ezoterika, teozofa, úradníka, futuristu, konzervatívca. V tomto zmysle majú jeho heteronymá talent od boha. Demiurg je formou v šírej rozľahlosti nehateného obsahu.

III

Hoci Pessoa púta pozornosť z viacerých dôvodov, nevenuje sa pozornosť nemožnosti, ktorú rafinovane dokazuje v textoch svojich heteroným. Ich postoje sú postojmi, ktoré nemožno zastávať; sú to hodnoverné kamufláže, dokazovania omylov. Omylov voči bodu, ktorý v Pessoovom písaní chýba: jeho heteronymá sú rozložené okolo neprítomného stredu, vymedzujú sa voči nemu. Pessoa vytvoril kompozíciu smerov bez svetových strán, teórií bez pravdy, životov bez ľudského subjektu. Ani jedno z heteroným nemôže byť reálnym človekom s reálnou vážnosťou: Bernardo Soares alebo Raphael Baldaya nemôžu jestvovať. Pessoa sa vtelil do heteroným, aby nejestvoval, rozložil svoje možnosti, aby na seba nevzal vlastnú skutočnosť: na nijakú z možností nekladie prízvuk, nijakou sa nestal, nemusel voliť. Je vesmírom, a nie je jeho časťou, je textom, nie autorom. Nevzdáva sa možnosti, preto sa nestáva skutočnosťou: Pessoa zostáva možnosťami, ergo nejestvuje. Soares, Campos, Reis: nik z nich by nedokázal stvoriť a vymyslieť Pessou. Pessoa je bohom svojho univerza, neuchopiteľným demiurgom, postihnuteľným len negatívnou teológiou, teda nepostihnuteľným. Je možné predstaviť si všetky jeho heteronymá ako stvorené bytosti hľadajúce svojho stvoriteľa, nedostupného Pessou, pričom nielenže ako štyridsať spravodlivých držia jeho svet a nevedia o sebe, ale dokonca tak ako v Borgesom citovanej legende o Símurghovi oni sami tvoria, všetci spolu a zvláštnym spôsobom, tohto Fernanda Pessou, svojho stvoriteľa, ktorý ich zvláštne determinoval i obdaril slobodou. Bolo by možno prospešné zaoberať sa Pessoom z tejto pozície teologickej, nie bežnej literárno-kritickej. Predstava Pessou ako demiurga, alebo akéhosi absolútneho ducha, ktorý sa v hegelovskom poňatí prejavuje a poznáva vo svojich stvoreniach a cez ne, je presnejšia a adekvátnejšia než predstava Pessou ako čiernej diery, neviditeľného stredu, okolo ktorého obiehajú planéty heteroným. V jazyku takejto teológie je Pessoa panteistickým bohom, a v rámci tejto teológie by mohla jestvovať legenda o bohu, ktorý zo seba stvoril svet a bytosti sebaobetovaním – zanikol pre jestvovanie sveta, a pretrval vo svete a bytostiach; boh, ktorý sa v zmysle výroku „na počiatku bolo Slovo“ premenil na Jazyk stvorenia. Pessoa je oným Joyceovým suverénnym autorom, dokonale skrytým za svojim dielom ako Boh za svetom a strihajúcim si nechty. Nik nie je tak dokonale ukrytý vo svojom diele ako Pessoa, jeho autorská stratégia je absolútne inovatívna. Kým Proust hovorí o nezávislosti diela a jeho autora ako človeka so svojou biografiou, Pessoa je už v inej dimenzii tejto nezávislosti. On sa neštylizuje do heteroným: necháva štylizovať sa svoje heteronymá. Literárna kritika si musí poradiť s Ricardom Reisom či Álvarom de Camposom, ale ak chceme hovoriť o prípade Pessoa, blížime sa stanovisku teológie.

Álvaro de Campos: Prostredie

Álvaro de Campos: Prostredie

Álvaro de Campos sa narodil 15. 10. 1890 v meste Távira, študoval konštrukciu lodí v Glasgowe a časť života prežil v Škótsku. Patril medzi najplodnejšie Pessoove heteronymá. Bol predovšetkým modernistickým, futuristickým básnikom, autorom mnohých významných básní, napríklad Opiárium alebo Trafika, ale aj autorom esejistických textov, napríklad Ultimatum alebo spomienok na svojho majstra, Alberta Caeira. Jeho poézia je zameraná na subjektivizmus a senzualizmus: všetko vnímame cez pocity, byť znamená cítiť, a preto máme cítiť všetko a byť všetkým. Campos sa tak vyhol akejkoľvek etike ako selekcii a hodnoteniu. Jeho tvorbu ovplyvnila predovšetkým modernosť doby, tvorivo reagoval na Whitmana, ale aj Nietzscheho. Pessoa nám na viacerých miestach zanechal podrobný popis jeho fyzických, povahových i tvorivých vlastností: vieme napríklad, že meral 175 cm (o dva viac ako Pessoa), bol chudý a hrbil sa, mal hnedé vlasy sčesané nabok a nosil monokel. Jeho poéziu koncipoval Pessoa vo vývine, napríklad báseň Opiárium je z obdobia, keď ešte nepoznal Caeira, jeho neskorá tvorba sa zas ponára do skepsy a smútku.

Žiadna doba neprenesie na dobu nasledujúcu svoj spôsob vnímania, iba intelektuálne chápanie tohto vnímania. Emócie nás robia tým, kým sme; inteligencia nás robí niekým iným. Inteligencia nás rozširuje a rozdrobuje a cez túto rozdrobenosť prežívame. Každá epocha odovzdáva budúcnosti len to, čím nebola.

Boh v pohanskom – čiže správnom – zmysle slova nie je ničím viac než intelektuálnym seba-uvedomením bytosti, a táto inteligencia vytvára neosobnú a teda ideálnu formu tej bytosti. Keď vytvoríme intelektuálny koncept nás samých, tvoríme nášho vlastného boha. No len niekoľkí z nás vytvárajú svoje intelektuálne koncepty, pretože inteligencia je principiálne objektívna. A len nemnohí, dokonca spomedzi najväčších svetových géniov, jestvovali pre seba úplne objektívne.

Žiť znamená patriť komusi inému. Umrieť znamená patriť komusi inému. Žiť a umrieť je tým istým. No žiť znamená patriť niekomu inému z vonkajšej strany, a umrieť znamená patriť inému zvnútra. Tieto dve veci sú podobné, no život je rubom smrti, preto je život životom a smrť smrťou. Vonkajšie je vždy skutočnejšie než vnútorné, je to napokon strana, ktorú vnímame.

Každá skutočná emócia je klamom pre našu inteligenciu, v ktorej emócie nejestvujú. Vyjadrenie každej skutočnej emócie je preto klamom. Vyjadriť sa znamená tvrdiť to, čo necítime.

Kone sú tým, čo z jazdeckej jednotky robia jazdu. Bez koní by nešlo o jazdu, ale pechotu. Miesto je tým, čím je vďaka svojej polohe. Kde sme je tým, kým sme.

Predstierať znamená poznať sa.

António Mora: Návrat Bohov

António Mora: Návrat Bohov

Dr. António Mora je filozofickým nasledovníkom Alberta Caeira. Patril k okruhu Pessoových heteroným, ktoré sa stretávali a diskutovali o svojich dielach a ideách; niekoľko z týchto rozhovorov pre nás zaznamenal Álvaro de Campos. António Mora patril medzi tých, ktorý skôr počúvali. Jeho úlohou bolo filozoficky podložiť ideu novopohanstva, obsiahnutú aj v poézii Ricarda Reisa a Alberta Caeira. Jeho hlavné diela – Základy Pohanstva, Prolegomena k Reforme Pohanstva a Návrat Bohov – za Pessoovho života nevyšli. Pessoa plánoval ešte jedného filozofa, ktorý by pohanstvo filozoficky podložil z celkom iných premís.

Bez toho, aby sme zachádzali do metafyzických základov náboženstva vo všeobecnosti či konkrétnych náboženstiev, no berúc do úvahy sociologický poznatok, že ľudstvo potrebuje náboženské vyjadrenie pre riadenie a organizovanie spoločností, môžeme skonštatovať ako dôsledok, že najvhodnejšie náboženstvo pre riadenie a organizáciu spoločností by bolo to, ktoré je najbližšie Prírode. Takéto náboženstvo, keďže je najbližšie Prírode, dokáže pôsobiť najbezprostrednejšie na ľudí, dokáže ich najúčinnejšie pridržiavať pri základných, prirodzených zákonitostiach vládnucich človeku (a celému životu vôbec) a – keďže nekoliduje s ostatnými ľudskými aktivitami – dokáže najväčšmi stimulovať plnohodnotný a slobodný vývin mentálnych a spoločenských aktivít človeka.

Fernando Pessoa: List svojej tete (24.6.1916)

Fernando Pessoa

List svojej tete, Ane Luíse Pinheiro Nogueira do Švajčiarska, 24. júna 1916

Lisabon, 24. jún 1916

Drahá teta,

ďakujem Ti za list z trinásteho a za blahoželania.* Takisto ďakujem Raulovi za jeho list z 22. mája, na ktorý čoskoro odpoviem. Myslím, že teraz to už môžem sľúbiť, keďže sa cítim o čosi lepšie a poľavila moja apatia, ktorá sa ma zmocnila a ktorá pochádzala, ako si vieš predstaviť, z viacerých šokov, ktoré moje nervy utrpeli.

S radosťou oznamujem, že som (konečne!) dostal naozaj dobré správy z Pretórie. Okrem ruky, ktorá je sále nehybná, sa matkin stav skutočne zlepšil. Jej duševné schopnosti sú opäť v poriadku. Tie psychické výkyvy, ktoré ma tak trápili, už zmizli. Teraz už vychádza z izby a trávi niekoľko hodín denne v jedálni.

Neviem, akú liečbu momentálne podstupuje. Najprv nasadili terapiu elektrošokmi, ale prestali s tým, keďže tým zrejme dosť trpela. Myslím, že v takom štádiu pre ňu negatívne účinky šokov neboli dobré. Ak to tak bolo, teraz azda zmenili terapiu.

Čo sa týka vojny, nedá sa stále povedať nič určité o pravdepodobnosti vyslania jednotiek do zahraničia. Myslím si, že k povolaniu mladých mužov v Raulovej situácii tak skoro nedôjde. Pochopiteľne, že si tým nemôžem byť istý, ale zdá sa, že je to všeobecný názor. Ak by sa tu však Raul nachádzal, patril by už zrejme pod nejaký „dôstojnícky výcvik“ alebo niečo podobné.

Čo sa týka môjho nervového rozpoloženia, je to už o čosi lepšie. A čo sa týka rodiny, nie je nič nové, azda s výnimkou Joaquiny, ktorá sa má striedavo lepšie a horšie. Máriova situácia, ako som predpovedal pomocou astrológie, sa nielen zlepšila, ale zdá sa zlepšovať neustále.

A teraz k tomu tajomnému prípadu, ktorý prebudil Tvoju zvedavosť. Hovoríš, že vôbec nevieš, o čo by mohlo ísť, a pochopiteľne, že to nevieš, pretože také niečo by som nepredpokladal ani ja sám.

Takže: koncom marca (alebo tak nejako) som začal byť  médiom. Predstav si to! Ja, ktorý som bol (ako si iste pamätáš) prekážkou na spoločných polo-seansách, som sa stal novicom automatického písania. Keď som sa raz večer vrátil domov z kaviarne Brasileira, doslova som pocítil popud vziať do ruky pero a priložiť ho k hárku papiera. Samozrejme, že som si tento impulz uvedomil až dodatočne. V tom okamihu to vyzeralo len ako normálne okolnosti smerujúce k rozrušenému čmáraniu. Ten prvý raz to začalo podpisom (ktorý dobre poznám) „Manuel Gualdino da Cunha“.** Nemyslel som pritom ani najmenej na strýka Manuela. Potom som napísal niekoľko bezvýznamných, nezaujímavých vecí.

Písal som ďalej, striedavo z vlastnej vôle a niekedy preto, že som bol nútený, no len vzácne sú „správy“ zrozumiteľné. Niektoré spojenia chápem. A je tu veľmi zvláštna, znepokojujúca tendencia odpovedať na moje otázky číslami, a takisto tendencia kresliť. Nejde o kresby predmetov, ale slobodomurárskych a kabalistických znakov, okultných symbolov a podobne, čo považujem za trochu znepokojujúce. Nie je to ako Tvoje alebo Máriine automatické písanie, ktoré tvorí súvislé rozprávanie, sled zrozumiteľných odpovedí. Moje je nejasnejšie, no oveľa tajomnejšie.

Musím dodať, že domnelý duch strýka Manuela sa už pri písaní (ani inak) neobjavil. Správy, ktoré dostávam teraz, sú takpovediac anonymné, a vždy keď sa opýtam „Kto to hovorí?“, odpoveďou sú kresby alebo číslice.

Prikladám jeden príklad, ktorý nemusíš posielať späť. Obsahuje číslice a čarbanice, no takmer žiadne kresby. Takto to prijala moja ruka a dá Ti to aspoň predstavu o tom, ako asi moje správy vyzerajú.

Čo je zaujímavé, hoci nemám poňatia, čo tieto čísla znamenajú, radil som sa s priateľom,* ktorý je okultistom a hypnotizérom (zaujímavý človek a skvelý priateľ), a ten mi povedal pár zaujímavých vecí. Raz som mu napríklad povedal, že som zapísal štvorciferné číslo, na ktoré si teraz neviem spomenúť. Načo mi odvetil, že v dome, v ktorom som bol, žije päť osôb. Čo je pravda. No neprezradil mi, ako na to prišiel. Vysvetlil mi však, že skutočnosť, že píšem čísla, dokazuje pravosť môjho automatického písania – nejde o nejakú autosugesciu, ale o skutočné médium. Duchovia, tvrdí, prinášajú tento typ správ ako garanciu, a tak sú samozrejme nepochopiteľné pre médium a nezrozumiteľné dokonca aj pre jeho nevedomie.

Tento priateľ vysvetlil aj ďalšie čísla s rovnako pozoruhodnou istotou. Vyskytli sa len tri čísla, ktoré vysvetliť nedokázal.

Vysvetľujem to všetko príliš stručne, takže vynechávam niektoré zaujímavé detaily, no podstatu veci som zachytil.

Moja schopnosť média sa tým nekončí. Objavil som ešte jednu jej podobu, ktorú nielenže som nikdy predtým nezažil, ale zažil som ju obrátene. Keď Sá-Carneiro prechádzal psychickou krízou, ktorá dospela k jeho samovražde v Paríži, cítil som túto krízu tu, zmocnila sa ma silná depresia, ktorá pochádzala zvon a ktorú som vtedy nedokázal pochopiť. Tento druh zvýšenej vnímavosti už potom nepokračoval.

To najzaujímavejšie som si však nechal na záver. Okrem toho, že sa zdokonaľujem ako písomné médium, stáva sa zo mňa aj vidiace médium. Začínam mať to, čo okultisti nazývajú „astrálne vízie“, ako aj takzvané „éterické vízie“. Všetko je to ešte len vo veľmi ranom štádiu, no nemožno o tom vôbec pochybovať. Zatiaľ ide len o základné vízie, trvajúce len okamih, no v tom okamihu skutočne jestvujú.

Sú napríklad okamihy, keď mám náhle záblesky „éterickej vízie“ a dokážem uvidieť „magnetickú auru“ istých ľudí a predovšetkým svoju vlastnú, ako odraz v zrkadle a vyžarujúcu v tme z mojich rúk. Nemám halucinácie, pretože to, čo vidím, vidia aj iní, prinajmenšom jeden, ktorého vízie sú ešte dôkladnejšie. Pri jednej z mojich najlepších éterických vízií, jedno ráno v kaviarni Brasileira na námestí Rossio, som uvidel kosti jedného človeka cez jeho kabát a kožu. To je éterická vízia najvyššieho stupňa. Budem jej napokon schopný – mám tým na mysli pri takejto jasnosti a kedykoľvek budem chcieť?

Moje „astrálne vízie“ sú stále veľmi nerozvinuté, no niekedy, v noci, zavriem oči a vidím prúd pohybujúcich sa malých a ostrých útvarov (ostrých natoľko, ako čokoľvek z tohto sveta). Vidím zvláštne tvary, obrazce, symboly, čísla (áno, aj tu vídam čísla), a tak podobne.

A občas mám náhly a zvláštny pocit, že patrím k niečomu inému. Moja pravá ruka sa napríklad zodvihne do vzduchu bez mojej vôle. (Môžem tomu, samozrejme, zabrániť, no ide o to, že som ju zdvihnúť nechcel.) Inokedy sa nakloním na jednu stranu, akoby som bol zmagnetizovaný, atdˇ.

Asi Ťa zaujíma, čo ma na tom všetkom znepokojuje, čo ma na týchto rôznych javoch – prejavujúcich sa stále len vo svojej základnej podobe – zaujíma. Nedesia ma. Som skôr zvedavý než vystrašený, hoci sú aj veci, ktoré ma občas podesia, ako keď sa niekoľkokrát stalo, že moja tvár v zrkadle zmizla a objavila sa namiesto nej podoba akéhosi muža s bradou alebo iná podoba (celkovo sa mi zjavili štyri rôzne osoby).

Znepokojuje ma, že viac menej viem, čo to znamená. Nemysli si, že strácam rozum. Nie: cítim sa byť psychicky odolnejší než kedykoľvek predtým. Obávam sa však, že toto nie je obvyklý smer, ktorým sa schopnosti média uberajú. Poznám okultné vedy dostatočne na to, aby som vedel, že takzvané nadprirodzené schopnosti sa vo mne vyvíjajú za nejakým tajomným účelom a že nejaký neznámy Majster, ktorý ma práve zasvecuje v styku s touto vyššou existenciou, pre mňa pripravuje utrpenie, aké som doposiaľ nezažil a že ma vystaví všetkým tým nepríjemným veciam, ktoré so sebou prináša nadobudnutie takýchto vyšších schopností. Už len púhe objavenie sa týchto schopností sprevádza temný pocit osamelosti a tiesne, ktoré otravujú dušu.

Čo sa má stať, stane sa.

Nepovedal som Ti všetko, pretože všetko sa povedať nedá, ale povedal som dosť na to, aby si si dokázala spraviť obraz.

Možno si myslíš, že som proste blázon, a neuvedomujem si to. Tieto veci nie sú normálne, no nie sú neprirodzené.

Prosím, nehovor o týchto veciach nikomu. Neprinieslo by to nijakú výhodu, zatiaľ čo to má veľa nevýhod (vrátane takých, o ktorých nemusíme vedieť).

Maj sa dobre, milá teta. Pozdravujem Máriu a Raula, a posielam bozky malému Eduardovi. Srdečne Ťa objíma Tvoj milujúci synovec

Fernando

---

* K Pessoovým narodeninám 13. júna.

** Pessoov prastrýko.

* Mariano Santana.

Raphael Baldaya: Pojednanie o negácii

Raphael Baldaya: Pojednanie o negácii

Raphael Baldaya je astrológ, existujúci od roku 1915. Z jeho diela Pojednanie o astrológii poznáme niekoľko strán, mal byť tiež autorom diela Nová teória astrologických periód. Pessoa sa o astrológiu zaujímal a sám zostavoval horoskopy; okrem historických osobností ako Napoleon, Mussolini či Goethe zostavil horoskopy aj svojim heteronymám. Slávny anglický astrológ Aleister Crowley sa s ním zoznámil po tom, ako ho Pessoa písomne upozornil na chybu v jeho vlastnom horoskope. Prostredníctvom Raphaela Baldayu si Pessoa dokonca plánoval horoskopmi privyrábať.

1. Svet pozostáva z dvoch druhov síl: potvrdzujúcich a negujúcich.

2. Potvrdzujúce sily sú tvorivými silami, emanujúcimi postupne z Jedného a Jediného, z centra Potvrdzovania.

3. Negujúce sily emanujú spoza Jedného.

4. Jedno a Jediné – ktorého je Boh, t.j. Boh Stvoriteľ Vesmíru len prejavom – je Ilúziou. Celé stvorenie je fikciou a ilúziou, a síce Hmota zjavnou ilúziou Myšlienky, Myšlienka ilúziou Intuície, Intuícia ilúziou Čistej Idey, a Čistá idea ilúziou Bytia. A Bytie je, vo svojej podstate, Ilúziou a Klamstvom. Boh je Najvyššou Lžou.

5. Negujúce sily sú tie, ktoré pochádzajú spoza Jedného a Jediného. Pre našu Myseľ nejestvuje nič mimo Jedného a Jediného. No keďže je možné uvažovať Jedno a Jediné ako nejestvujúce, keďže je možné negovať ho, nejde teda o Jedno a Jediné, Najvyššie, Najvyššie v pravom zmysle (pojmy v tomto prípade nepostačujú). Možnosť poprieť ho znamená poprieť ho, a poprieť ho značí, že nejestvuje.

6. Najvyššia negácia je známa ako ne-Bytie. Ne-Bytie je nemysliteľné, keďže myslieť ne-bytie značí nemyslieť. A predsa, keďže používame pojem ne-bytia, je v istom zmysle mysliteľné. Keď ho raz myslíme, stáva sa Bytím. Takto sa objavuje Bytie: ako opozitum Ne-Bytia. Ne-Bytie, použijúc ľudský jazyk, ho predchádza.

7. Hmota, najväčšia negácia Bytia, je z tohto dôvodu stavom najbližším k Ne-Bytiu. Hmota je najmenšou z Ilúzií, najslabšou zo všetkých lží. Preto jej evidentná povaha. V miere, akou sa manifestuje, sa Bytie popiera; v miere, akou sa popiera, vytvára Ne-Bytie. Keďže Ne-Bytie predchádza Bytiu, samopopretie Bytia je, takpovediac, tvorením.

8. Mali by sme byť tvorcami Negácie, negátormi duchovnosti, producentami Hmoty. Hmota je Zjavnosťou; Zjavnosť je súčasne Bytím i Ne-Bytím. (Ak Zjavnosť nie je Bytím, je Ne-Bytím. Ak je Ne-Bytím, nie je Zjavnosťou. Aby bola Zjavnosťou, musí byť preto Bytím.)

9. Negácia spočíva v pomáhaní Manifestovanému manifestovať sa ešte väčšmi, až kým sa nerozplynie do Ne-Bytia.

10. Jestvujú dva protichodné princípy: princíp Potvrdenia, Duchovnosti, Mystiky, ktorý je kresťanským (v súčasnej civilizácii), a princíp Negácie, Materializmu, Jasnosti, ktorý je pohanským. Lucifer, Svetlonos, je symbolom Ducha, ktorý Popiera. Vzbura anjelov stvorila Hmotu, návrat k Ne-Bytiu, slobodu spod Potvrdenia.

11. Všetky svety tvrdené teozofmi skutočne jestvujú, no v rámci Ilúzie, ktorá je, pokiaľ trvá, Realitou. Boh zo svojho pohľadu jestvuje, no Boh je oklamaný. Tak ako si my myslíme, že jestvujeme, no pre Boha nemáme nijakú existenciu okrem tej, ktorá je jeho súčasťou, tak si Boh myslí, že jestvuje, no nejestvuje. Bytie nie je ničím než Ne-Bytím Ne-Bytia, smrteľným potvrdením Života.

Bernando Soares: Kniha nepokoja

Bernando Soares: Kniha nepokoja (Fragmenty)

Kniha nepokoja je denníkovým dielom Bernarda Soaresa, jedného z početných heteroným portugalského básnika a prozaika Fernanda Pessou.

[1] Narodil som sa v dobe, keď väčšina mojej generácie stratila vieru v Boha, z toho istého dôvodu, pre ktorý ju ich rodičia mali – bez toho, že by vedeli prečo. A pretože ľudský duch prirodzene usudzuje skôr na základe pocitov než rozumu, väčšina z týchto ľudí si zvolila Humanizmus na miesto Boha. Ja som typ človeka, ktorý je vždy na okraji toho, k čomu patrí, vedomý si nielen veľkosti množiny, do ktorej patrí, ale aj prázdneho priestoru okolo nej. Preto som sa na rozdiel od nich nikdy úplne nezriekol Boha a nikdy som celkom neprijal Humanizmus. Boh, akokoľvek nepravdepodobný, by mohol jestvovať a zaslúžil by si uctievanie; zatiaľ čo Humanizmus, čisto biologická idea znamenajúca jedine živočíšny druh, ku ktorému patríme, si nezaslúži o nič väčšie uctievanie než akýkoľvek iný živočíšny druh. Kult Humanizmu, so svojimi obradmi Slobody a Rovnosti, mi vždy pripadal ako tie staré kulty, v ktorých boli božstvá ako zvieratá alebo mali zvieracie hlavy.

A tak, nevediac ako veriť v Boha a neschopný veriť v pravdu živočíšneho druhu, udržiavam spoločne s ostatnými ľuďmi z okraja odstup od vecí, odstup všeobecne nazývaný Dekadenciou. Dekadencia je úplnou stratou nevedomia, ktoré je samotným základom života. Je to, akoby srdce prestalo biť.

Čo zostáva tým nemnohým, ktorí sú ako ja a ktorí nevedia, ako sa zmocniť života, než askéza ako naša cesta a kontemplácia ako náš osud? Nepoznajúci a neschopní poznať náboženský život, keďže viera nie je prístupná rozumu, a neschopní veriť alebo vôbec len reagovať na abstraktné ľudské učenie, zostáva nám estetické kontemplovanie života ako dôvod pre to, že máme dušu. Ľahostajní k vznešenosti akéhokoľvek i všetkých svetov, vlažní k Bohu a pohŕdajúci ľudským, bezmocne sa odovzdávame nezmyselným pocitom, zušľachteným precíznym epikurejstvom a vyhovujúcim nášmu nervovému ústrojenstvu.

Prevezmúc z vedy len jej základnú poučku – že všetko je podriadené fatálnym zákonom, na ktoré nemôžme slobodne reagovať, keďže zákony determinujú akékoľvek reakcie – a vidiac, ako táto poučka súhlasí s omnoho staršou náukou o božskej fatálnosti vecí, vzdávame sa akejkoľvek námahy, ako sa telesne slabí vzdávajú atletiky, a skláňame sa nad knihou pocitov ako nejakí ich skostnatelí bádatelia.

Neberúc nič vážne a vidiac svoje pocity ako jedinú skutočnosť, ktorou s istotou disponujeme, unikáme do ich ríše a objavujeme ich ako sa objavujú obrovské neznáme krajiny. A ak sa tak usilovne neoddávame len estetickej kontemplácii, ale aj vyjadreniu jej metód a výsledkov, je to tak preto, že poézia a próza, ktoré píšeme, sú – zbavené akejkoľvek túžby zapôsobiť na vôľu niekoho iného alebo sformovať jeho chápanie – výhradne ako čítanie nejakého textu nahlas kvôli spredmetneniu subjektívneho pôžitku z čítania.

Veľmi dobre vieme, že každé dielo je nedokonalé a že našou najpochybnejšou estetickou kontempláciou bude tá, ktorej predmetom bude dielo nás samých. No všetko je nedokonalé. Niet takého krásneho západu slnka, ktorý by nemohol byť ešte krajším, a jemného vánku prinášajúceho nám spánok, ktorý by nemohol priniesť spánok ešte sladší. A tak, kontemplujúc krásu sôch i vrchov a nachádzajúc pôžitok v knihách i plynúcich dňoch, snívame všetky veci akoby sme ich chceli pretvoriť na látku nás samých, a spisujeme opisy a analýzy, ktoré sa raz, až budú zavŕšené, stanú pre nás pôžitkami, ktoré je možné zažiť v jeden jediný deň.

Toto nie je náhľad pesimistu, akým bol Vigny, podľa ktorého je život väzením, v ktorom sa zamestnávame ničotným zväzovaním slamiek prinášajúcim zamestnanie a zabudnutie. Byť pesimistom znamená vidieť všetko tragicky, čo je postoj zároveň neprimeraný i nepohodlný. Ak skutočne nepripisujeme svojej práci nijaký význam a vykonávame ju len preto, aby sme sa niečím zamestnali, potom nie sme ako väzeň, zapletajúci slamky, aby zabudol na svoj osud, ale ako dievčina, vyšívajúca vankúše len preto, aby sa zamestnala.

Ja vidím život ako zájazdný hostinec, v ktorom musím zostať, pokiaľ nepríde koč z hlbín. Neviem, kam ma zavezie, pretože neviem vôbec nič. Mohol by som tento hostinec vnímať ako väzenie, pretože som v ňom nútený prečkávať; mohol by som ho vnímať ako centrum spoločenského diania, pretože v ňom sa stretávam s ostatnými. Nie som však ani netrpezlivý, ani mondénny. Ponechávam osudu tých, čo zostávajú mlčky utiahnutí vo svojich izbách, ležiac na posteliach v bezsennom čakaní, aj tých, čo túžia prerozprávať čas na chodbách, odkiaľ ku mne prenikajú ich piesne a hlasy. Sedím vo dverách, zrakom a sluchom si vychutnávam farby a zvuky okolitej krajiny a potichu si spievam – sám pre seba – útržkovité piesne, ktoré skladám popri svojom čakaní.

Na nás všetkých padne noc a dorazí kočiar. Teším sa z vánku, ktorý mi bol poskytnutý a teším sa z duše, ktorá mi bola poskytnutá pre schopnosť tešiť sa, a nič viac nehľadám. Ak to, čo píšem do cestovnej knihy jedného dňa niekoho počas jeho cesty zaujme, je to fajn. Ak to nik čítať nebude alebo to nikoho nezaujme, je to tiež fajn.

[46] Krása nahého tela môže byť ocenená len národmi, ktoré chodia oblečené. Cudnosť je pre zmyselnosť dôležitá tak, ako je odpor pre energiu.

[113] Každý muž dneška, pokiaľ nemá morálku a intelektuálny profil sedliaka alebo pygmeja, miluje romantickou láskou, ak miluje. Romantická láska je exkluzívnym výtvorom storočia po storočí pod kresťanským vplyvom; a všetko o jej podstate a vzniku môže byť neznalému človeku objasnené jej prirovnaním k šatám, stvoreným dušou alebo imagináciou, do ktorých obliekame tých, o ktorých si myslíme, že im pristanú, ak sa šťastnou náhodou vyskytujú v našej blízkosti.

No každé šaty, keďže nie sú večné, slúžia len po istý čas; a tak sa čoskoro pod rozodratým zovňajškom ideálu, ktorý sme si stvorili, zjavuje skutočné telo človeka, ktorého sme doň odeli.

[143] Maximy Mať pevné a definitívne názory, inštinkty, pôžitky a pokojnú a prístupnú povahu – to všetko vedie k strašnej premene našej duše na niečo skutočné, zhmotňujúc ju na niečo vonkajšie. Život je príjemný a premenlivý stav nevedomia o veciach a o sebe. (Jediný príhodný a stimulujúci životný štýl pre múdreho človeka.)

Vedieť, ako zostať stáť medzi sebou a vonkajšími vecami je najvyšším stupňom múdrosti a rozvahy.

Naša osobnosť by mala zostať záhadou dokonca aj pre nás. Preto musíme neustále snívať a byť si pritom istí, že do svojich snov zahŕňame seba, takže si o sebe nedokážeme utvoriť názor.

A predovšetkým musíme zabrániť vstupu iných do našej osobnosti. Všetok vonkajší záujem o nás je zjavnou neúctou. Pozdrav „Ako sa máš?“ chráni pred neodpustiteľnou vulgaritou len jeho absolútna prázdnota a neúprimnosť.

Milovať značí byť unavený z bytia osamote: preto ide o zbabelosť, o zradu seba samého. (Je neobyčajne dôležité nemilovať.)

Dávať dobrú radu značí konať proti schopnosti mýliť sa, ktorú nám dal Boh. A mali by sme dúfať, vo svojom vlastnom záujme, že konanie ostatných bude len a len odlišné od nášho. Zmysel dáva jedine žiadať o radu iných, keďže si tak môžeme byť istí – konaním presného opaku – že sme absolútne sami sebou, v absolútnej nezhode s Ostatným.

Jedinou výhodou štúdia je pôžitok z toho, čo ostatní nepovedali.

Umenie značí izoláciu. Každý umelec by sa mal snažiť o izoláciu ostatných, o prebudenie túžby byť sám v dušiach ostatných. Najvyšší triumf pre umelca je, keď jeho čitatelia zatúžia vlastniť jeho slová, a nečítať ich. Nie pretože sa to stáva uznávaným umelcom, ale pretože to je skutočne najvyššou poctou.

[149] Tieto úvahy sa zrodili po prečítaní novinového článku o skvelom a pestrom živote celebrity – amerického milionára, ktorý bol všetkým. Dosiahol všetko, na čo sa zameral – peniaze, láska, priateľstvo, zbožnosť, cestovanie, zbierky. Za peniaze sa nedá dostať všetko, ale obrovským magnetizmom, ktorým sa získavajú peniaze, sa dá získať takmer všetko.

Len čo som rozložil noviny na svoj stôl v reštaurácii, uvedomil som si, že to isté, v menšom merítku, by sa dalo povedať o obchodnom zástupcovi, s ktorým som sa tak trochu poznal, a ktorý obedoval pri stole v zadnom rohu tak ako každý deň. Všetko, čo mal milionár, má tento muž – v menšej miere, pochopiteľne, no zodpovedajúc jeho postaveniu. Obaja boli rovnako úspešní, a dokonca nejde ani o dva rôzne pojmy slávy, pretože rozdielne prostredia stvorili ich identitu. Niet na svete nikoho, kto by nepoznal meno amerického milionára, no niet nikoho v lisabonskej obchodnej sfére, kto by nepoznal meno muža, obedujúceho pri stole v zadnom rohu.

Títo dvaja muži dostali všetko, čo bolo v dosahu ich ruky. Rozdiel medzi nimi je v dĺžke ich ruky; inak sú rovnakí. Nikdy som nedokázal závidieť tomuto typu ľudí. Vždy som cítil, že cnosť spočíva v dosahovaní toho, čo leží mimo dosahu, v jestvovaní tam, kde človek nie je prítomný, v žití väčšmi po smrti než počas života, v uvedomovaní si čohosi v konečnom dôsledku namáhavého a absurdného, v dobývaní – akoby prekážky – najvlastnejšej skutočnosti sveta.

[150] Niektorí majú svoj veľký životný sen, no neuspejú v ňom. Iní nemajú nijaký sen a takisto v ňom neuspejú.

[153] Koľkokrát som už počul od ľudí tú istú frázu, symbolizujúcu celú absurdnosť, ničotu a omieľanú nevedomosť ich životov. Je to fráza, ktorú používajú v súvislosti s akýmkoľvek materiálnym pôžitkom: „To, čo si berieme zo života…“

Brať si kam? brať ako? brať prečo? Bolo by smutné prebudiť ich z ich temnoty takouto otázkou… Jedine materialista môže vysloviť takúto frázu, pretože každý, kto vysloví takúto frázu je materialistom, hoci aj podvedome. Čo si to chce zo života vziať, a ako? Kam si vezme tie svoje bravčové rezne, červené víno a priateľku? Do akého neba, v ktoré neverí? Do akej krajiny, kam vezme len svoju hnilobu, ktorá bola skrytou podstatou celého jeho života? Neviem si predstaviť tragickejšiu frázu, ktorá by zreteľnejšie odhaľovala humanizmus ľudí. Tak by hovorili rastliny, keby boli schopné uvedomovať si, že si užívajú slnko. Tak by hovorili zvieratá o svojich somnambulických pôžitkoch, keby ich vyjadrovacie schopnosti neboli nižšie než ľudské. A možno si dokonca i ja, píšuc tieto slová s nejasným dojmom, že by mohli pretrvať, predstavujem svoju pamäť ako niečo, čo si tým, že som ich zapísal, sám „vezmem zo života.“ Tak ako je obyčajné telo pochované do obyčajnej zeme, tak bude aj rovnako bezvýznamné telo môjho textu pochované v obyčajnom zabudnutí. Kohosi bravčové rezne, jeho víno a priateľka – kto som, že si z nich robím posmech?

Bratia v našej spoločnej nevedomosti, rôzne vyjadrenia tej istej krvi, rozmanité prejavy tej istej dedičnosti – kto z nás môže poprieť ostatných? Zriecť sa možno ženy, no nie matky, otca či brata.

[177] Múdrym je ten, kto jestvuje monotónne, lebo pre toho sa každá malá udalosť stáva zázrakom. Lovec levov stráca po treťom levovi akýkoľvek cit pre dobrodružstvo.

[218] Bože môj, Bože môj, koho to pozorujem? Koľkými „ja“ som? Kto je to „ja“? Čo je tou medzerou medzi mnou a mnou?

[250] Aktívny život sa mi vždy javil ako tá najmenej pohodlná samovražda.

[275] To, že som prečítal Pickwickovcov je jednou z najväčších tragédií môjho života. (Nemôžem to vziať späť a čítať ich po prvýkrát ešte raz.)

[301] Pohŕdať všetkým, no tak, že sa ťa tvoje pohŕdanie nedotýka. Nepovažuj sa za nadradeného preto, že pohŕdaš. To je kľúčom k umeniu vznešeného pohŕdania.

[411] Vidiek je tam, kde nie sme. Tam, a jedine tam, sú skutočné stromy a skutočná tôňa.

[473] Aristokrat je ten, kto nikdy nezabúda, že nie je sám; preto je etiketa a dekórum privilégiom aristokracie. Prisvojme si ho. Prenesme aristokrata z jeho záhrad a pracovne a umiestnime ho do našej duše a nášho pohľadu na život. Zaobchádzajme so sebou vždy s dekórom a dobrými spôsobmi, so vznešenými a pre druhých určenými gestami.

Fernando Pessoa: Esej o iniciácii

Fernando Pessoa: Esej o iniciácii

Ide len o fragment z eseje o iniciácii, ktorú Pessoa napísal po anglicky. Fernando Pessoa vlastnil niekoľko stoviek astrologických a teozofických kníh, šesť diel v rokoch 1915 – 1916 sám preložil a vydal. Napokon bol pravdepodobne na sklonku svojho života zasvätený do Templárskeho Rádu.

Jestvuje mnoho kabbál, a ťažko veriť, že nemôžeme dospieť k jednote s Bohom bez toho, aby sme dôkladne nespoznali hebrejskú abecedu.

Jestvuje Omyl Cesty, Omyl Hostinca a Omyl Jaskyne. Omyl Cesty je ten, keď sa cesta samotná považuje za svoj cieľ. Omyl Hostinca je ten, keď sa polcesta považuje za cestu celú. Omyl Jaskyne je ten, keď sa jaskyňa, ktorá leží v podzemí zámku, považuje za zámok samotný.

Tieto omyly sú vlastné všetkým cestám, gnostickej práve tak ako cestám mystickým a magickým.

Dokážem sa zaobísť bez asketizmu, no nie bez pravdy, a takisto neverím, že Boh mi nebude zjavený, pokiaľ nedokážem päť hodín nehybne sedieť alebo pokiaľ nedokážem dýchať ľubovoľne jednou z nozdier.

Faktom však je, že ktoroukoľvek cestou sa vydáme, nemožno sa ňou vydať pred absolvovaním prípravnej fázy, fázy novictva. Mysticizmus sa snaží prekonať intelekt intuíciou, mágia mocou; gnóza sa snaží prekonať intelekt vyšším intelektom. No aby sme niečo skutočne prekonali, musíme tým prejsť. Výhodou gnostickej cesty je menšie pokušenie dosiahnuť vyšší intelekt bez prejdenia nižším, keďže oba stupne sú intelektom, medzi ktorým je kvantitatívny rozdiel; menšie pokušenienež pri mystickej a magickej ceste, pri ktorých ide o kvalitatívny, nie kvantitatívny rozdiel medzi emóciami a intelektom, a medzi vôľou a intelektom.

No skutočný význam iniciácie je, že tento viditeľný svet, v ktorom žijeme, je symbolom a tieňom, že tento život, ktorý poznávame zmyslami, je smrťou a spánkom, alebo inými slovami, že to, čo vidíme, je ilúziou. Iniciácia je rozptýlením – postupným rozptýlením – tejto ilúzie. Dôvodom, jej tajnosti je, že väčšina ľudí nie je uspôsobená na jej pochopenie a preto by ju dezinterpretovali, ak by sa stala verejnou. Dôvodom jej symbolickosti je fakt, že iniciácia nie je poznatkom, ale životom, a že človek tak musí uvažovať nad tým, čo znázorňujú symboly, a žiť tak ich život a nie len naučiť sa slová, ktorými je zobrazená.

(…)

Fernando Pessoa: O sebe

Fernando Pessoa: O sebe

Všetky uvedené texty s výnimkou listu Josému Osoriovi de Oliveira napísal Pessoa po anglicky.

Prvými knihami môjho detstva bolo množstvo mysterióznych a strašidelných románov. O takzvané chlapčenské romány, plné skvelých zážitkov, som sa nezaujímal. Zdravý a normálny život mi nebol sympatický. Netúžil som po pravdepodobnom, ale po nemožnom, dokonca nie po nemožnom ako maximálne nedostupnom, ale po nemožnom z povahy veci.

Moje detstvo bolo pokojné, učil som sa dobre. No od zrodu svojho vedomia som v sebe rozoznával tendenciu k mystifikácii, ku klamu umenia. Pridajte si k tomu moju silnú náklonnosť k duchovnému, k tajomnému a neznámemu, čo je vlastne len forma tej prvej vlastnosti, a dostanete celú moju osobnosť z hľadiska intuície.

Nikdy nejestvovala duša citlivejšia a milujúcejšia viac, než moja duša, duša väčšmi naplnená ohľaduplnosťou, ľútosťou a všetkými prejavmi citlivosti a lásky. A predsa nejestvuje duša, ktorá by bola osamelejšia než moja – osamelá nie z vonkajších, ale z vnútorných príčin. Totiž: spolu s nesmiernou citlivosťou a ohľaduplnosťou sa v mojej povahe ocitol aj prvok ich presného opaku, prvok smútku, sebastrednosti a teda sebectva, ktorého pôsobenie je dvojaké: na jednej strane premieňa a bráni rozvoju a plnému vnútornému prejavu tých druhých kvalít, a na druhej strane, ladiac vôľu depresívne, bráni ich plnému vonkajšiemu prejaveniu sa, ich manifestácii. Budem sa tomu ešte venovať a preskúmam a popíšem presnejšie prvky mojej povahy, pretože môj záujem o všetky veci, previazaný so záujmom o seba a moju vlastnú povahu vedie k snahe o pochopenie mojej osobnosti.

(30.10.1908)

Je dôležité, aby som teraz povedal, akého som založenia. Nezáleží na mojom mene, ako nezáleží na žiadnej z mojich vonkajších vlastností. O mojej povahe stačí povedať málo.

Celý môj duch je založený na váhaní a pochybnosti. Pre mňa nie je nič isté; všetky veci okolo mňa krúžia a s nimi ja sám, neurčitý sám pre seba. Pre mňa je všetko nesúdržné a premenlivé. Všetko je tajomstvom a všetko je významom. Všetky veci sú „neznámymi“ symbolmi Neznámeho. Preto hrôza, tajomno a nadrozumový strach.

V dôsledku mojej vrodenej povahy, v dôsledku vplyvov v mojom najranejšom detstve, v dôsledku vplyvov môjho štúdia, ktoré je dôsledkom mojej najvlastnejšej povahy, vplyvom tohto všetkého patrím k vnútorne zameranému typu ľudí, obráteným do seba, mĺkvym a nesebestačným, ale sebeunikajúcim. Celý môj život bol naplnený pasivitou a snením. Celá moja povaha spočíva v nenávisti, strachu a neschopnosti presadiť to, čím som, fyzicky a duševne, do konkrétnych skutkov a konečných myšlienok. Nikdy som nedospel k rozhodnutiu na základe vlastného príkazu, nikdy som navonok neprejavil vedomú vôľu. Nijaký text som nedokončil; stále do nich prenikali nové myšlienky, výnimočné a neodbytné predstavy ideí, nárokujúce si nekonečnosť. Nedokážem zbaviť svoje myslenie odporu ku konečnému; o jedinej veci vznikne desaťtisíc myšlienok, a k týmto desaťtisíc myšlienkam sa pripojí desaťtisíc asociácií, a niet vo mne vôle, ktorá by im v tom zabránila, spútala zanikli ich nepodstatné, no prepojené detaily. Plynú vo mne; nie sú to moje myšlienky, ale myšlienky, ktoré mnou prechádzajú. Neuvažujem, ale snívam; nie som inšpirovaný, ale blúznim. Môžem maľovať, no nikdy som nemaľoval; môžem skladať hudbu, no nikdy som nekomponoval. Zvláštne koncepcie troch umení, jemné dotyky imaginácie hladia moju myseľ; no ja ich ponechávam spánku, až pokiaľ sa nerozplynú, pretože nemám dostatok sily, aby som ich stelesnil, aby som ich urobil súčasťou vonkajšieho sveta.

V dôsledku povahy mojej mysle nemám rád začiatok a koniec vecí, pretože predstavujú určité, konečné body. Predstava nájdenia riešenia pre tie najvyššie, najvznešenejšie problémy vedy a filozofie ma ubíja; že čo len zlomok vecí by mal byť determinovaný Bohom či svetom ma desí. Že by sa mali veci dočasné zavŕšiť, že by ľudia mali byť jedného dňa definitívne šťastní, že by sa mal nájsť recept na problémy spoločnosti, ma už len ako možnosť desí. Nie som pritom zlý alebo krutý; som blázon a s tým sa dá sotva čo robiť.

Hoci som bol vždy náruživým čitateľom, nepamätám si jedinú prečítanú knihu, natoľko je moje čítanie len stavom mojej mysle, mojím vlastným snom, teda vyvolávaním snov. Moje spomienky na udalosti, na veci vonkajšieho sveta sú nejasné a neúplné. Zachvievam sa pri pomyslení, ako málo z môjho predchádzajúceho života obsiahne moja myseľ. Ja ako človek, ktorý prítomnosť považuje len za sen, som ešte menej než ktorákoľvek z pominuteľných vecí.

Jednou z mojich duševných komplikácií – obzvlášť hroznou – je strach zo šialenstva, ktorý je sám šialenstvom. Som čiastočne v tom stave, o akom hovorí Rollinant v úvodnej (myslím) básni jeho „Nevróses“. Impulzy, niektoré zločinné, iné choré, dosahujúce uprostred mojej celkovej agónie nástojčivosť k skutku, strašné napätie v svaloch – to všetko, vrátane strachu z týchto impulzov a z ich intenzity, sa teraz objavuje ešte častejšie a silnejšie než kedykoľvek predtým a len sotva sa dá opísať.

(30.10.1908)

Bol som básnikom zaujatým filozofiou, nie filozofom s básnickým nadaním. Rád som obdivoval krásu vecí a hľadal náhle v nenápadnom poetickú dušu celého vesmíru.

Poézia zeme nikdy nebude mŕtva. Mohli by sme tvrdiť, že uplynulé veky boli poetickejšie, no mohli by sme povedať (…)

Poézia je vo všetkom – v krajine a v mori, v jazere a na riečnom brehu. Je aj v meste – netreba to popierať – môžem to vidieť, ako tu sedím: poézia je v tomto stole, v tomto papieri, v tomto kalamári; poézia je aj vo zvuku áut doliehajúcom z ulice, aj v monotónnom, trochu smiešnom pohybe maliara, ktorý na druhej strane ulice maľuje vývesný štít mäsiarstva.

Môj vnútorný zmysel natoľko dominuje nad mojimi piatimi zmyslami, že vidím, ako verím, veci tohto života inak než ostatní ľudia. Pre mňa jestvuje – jestvovalo – množstvo významov v takej banálnej veci, akou je kľúč od dverí, klinec v stene alebo mačacie fúzy. Pre mňa je množstvo duchovných obsahov aj v kŕdli sliepok vykračujúcich si za cestou. Pre mňa je obsiahnutý hlbší zmysel než je ľudský strach vo vôni santalového dreva, v plechovkách na kope odpadu, v zápalkovej škatuľke pohodenej v priekope, v dvoch špinavých hárkoch papiera, naháňajúcich sa vo vetre po ulici. Lebo poézia je úžasom a obdivom, aké by mohla zažiť bytosť, ktorá dopadla z neba uvedomujúc si svoj pád a žasnúca nad vecami; alebo ako keď si niekto, kto poznal pravú povahu vecí, nedokáže spomenúť na toto svoje poznanie a spomenie si akurát, že veci nepoznal tak, ako sa mu javia teraz, v tejto podobe a za týchto podmienok, no nedokáže si spomenúť na viac.

Vzdal som sa zvyku čítania. Nečítam už nič s občasnou výnimkou novín, ľahkej literatúry a príležitostných kníh, týkajúcich sa oblasti, ktorej sa práve venujem a pri ktorej nestačí prosté uvažovanie.

Inak som sa literatúry takmer úplne vzdal. Čítať možno kvôli štúdiu alebo pôžitku. No ja sa nemám čomu učiť a pôžitok, získavaný z kníh možno poľahky nahradiť pôžitkom zo styku s prírodou alebo z bezprostredného pozorovania života.

Obsiahol som už všetky základné pravidlá literatúry. Shakespeare ma už nedokáže naučiť, ako byť jemným, ani Milton, ako byť celistvým. Môj intelekt nadobudol tvárnosť a rozsah, ktoré mi umožňujú precítiť akýkoľvek pocit a navodiť si akýkoľvek stav mysle. A to, čo je stále len túžbou a nedostupnou námahou, totiž zavŕšenosť, nemožno žiadnou knihou získať.

Neznamená to, že som sa vymanil spod vlády literárneho umenia.

Jedinú knihu mám stále so sebou – Pickwickovcov. Niekoľkokrát som prečítal knihy W. W. Jacobsa. Úpadok detektívok mi navždy zatvoril jedny z dverí do modernej literatúry.

Nezaujímajú ma čisto inteligentní autori – Wells, Chesterton, Shaw. Ich nápady zídu na um aj mnohým nespisovateľom; štruktúra ich diel je čisto negatívnou kvantitou.

Kedysi som čítal len pre samotné čítanie. Pochopil som už, že je len veľmi málo užitočných kníh, aj v čisto technických záležitostiach, ktoré by ma mohli zaujímať.

Sociológia je masovo (…); kto by zniesol takúto scholastiku v súdobom byzantinizme?

Všetky moje knihy sú odborne špecializované. Shakespeara čítam len kvôli Shakespearovskému problému: ostatné už poznám.

Prišiel som na to, že čítanie je otrockou formou snívania. Keď už mám snívať, prečo nie svoje vlastné sny?

Môžem sa bez problémov charakterizovať: povahou som žena s inteligenciou muža. Moja citlivosť a skutky z nej odvodené – inými slovami moja povaha a jej vyjadrenie – sú ženské. Moje asociačné schopnosti – inteligencia a vôľa, ktorá je inteligenciou našej motivácie – sú mužské.

Čo sa týka mojich citov, ak poviem, že som vždy túžil byť milovaný a nikdy som netúžil milovať, povedal som tým všetko. Cítiť sa byť zaviazaný k opätovaniu citov – z banálnej povinnosti opätovania a duševnej lojality – ma vždy odrádzalo. Som rád pasívny. Aktívny som chcel byť vždy len natoľko, aby som udržal pri živote cit v osobe, ktorá ma milovala.

Nerobím si žiadne ilúzie o povahe tohto javu. Ide o latentnú sexuálnu inverziu. Zastavila sa v mojom duchu. No vždy keď sa zastavím a začnem o sebe premýšľať, cítim neistotu, pretože som si nikdy neohol byť istý, že táto moja citová inklinácia jedného dňa nezostúpi aj do môjho tela. Nemyslím tým, že by som sexuálne žil podľa tohto impulzu; no už túžba by ma dostatočne deklasovala. V priebehu histórie sa v tejto kategórii ocitlo už veľa z nás, zvlášť v histórii umenia. Shakespeare a Rousseau sú dva najzreteľnejšie príklady, či prípady. Môj strach z toho, že táto duchovná zvrátenosť raz zostúpi do môjho tela pochádza vlastne z uvažovania o tom, ako zostúpila v nich – úplne u Shakespeara ako homosexualita; čiastočne u Rousseaua ako nejasná forma masochizmu.

[List Josému Osoriovi de Oliveira, redaktorovi Diário de Lisboa]

Pred piatimi minútami som dostal Vašu otázku: „Ktoré knihy Vás naplnili atmosférou morálnej energie, veľkodušnosti, veľkosťou ľudskej duše, idealizmom?“ Ako vidíte, odpovedám okamžite. Povedali ste mi, že otázka pochádza od Antónia Sergia, ktorého osobne nepoznám, no ku ktorému prechovávam tú najväčšiu úctu. Je to dôvod naviac pre rýchlu odpoveď, no nie pre väčšiu jasnosť a presnosť, keďže som nad takouto otázkou ešte nepremýšľal.

Tak ako sa pri všetkých životných ťažkostiach patrí konať pred tým, než rozmýšľame, odpoviem aj ja pred tým, než viem, čo poviem, a moja odpoveď tak bude niesť pečať skutočnej úprimnosti.

Položme si najprv jednu otázku. Z položenej otázky vyplýva, že morálna energia, veľkodušnosť, veľkosť duše a idealizmus sú abstraktnými osobami môjho každodenného života. Nanešťastie, alebo našťastie, nimi nie sú. Neznamená to, že ich nepoznám a nikdy som sa s nimi nestretol, no nepoznám ich tak dobre ako sa poznám s bezdôvodnosťou, neúprimnosťou a absurditou – a občas dokonca aj s logickou nezmyselnosťou, ktorá je jednou z mojich hlavných vonkajších prejavov.

Prekladám si teda otázku nasledovne: „Ktoré knihy ma najviac premieňajú na tie druhé osoby, ktorými túžime všetci byť?“ Na takto položenú otázku mám odpoveď – inštinktívnu a okamžitú, ako o tom píšem vyššie, a v nej by mala byť obsiahnutá skutočná odpoveď.

V mojom detstve a rannom dospievaní pre mňa, ktorý som vyrastal v anglickom prostredí,  jestvovala jedna mimoriadna, fascinujúca kniha: Pickwick Papers od Dickensa; ešte aj dnes si ju pre tieto dôvody opätovne čítam, akoby som len prechádzal svojimi spomienkami.

Počas dospievania u mňa dominovali Shakespeare a Milton, a spolu s nimi, hoci až v druhom slede, anglickí romantickí básnici, ktorí tvorili ich nepravidelný tieň; spomedzi nich to bol azda Shelley, kto bol pre mňa najinšpirúcejší.

Počas môjho takpovediac tretieho dospievania tu v Lisabone som žil v atmosfére gréckych a nemeckých filozofov, a spolu s nimi aj francúzskych dekadentov, ktorých vplyv na mňa zmazala švédska gymnastika a čítanie Nordauovej Dégénérescence.

Potom sa každá kniha, ktorú som čítal, poézia alebo próza, racionálna alebo emotívna, či už by to bolo pojednanie o štvrtom rozmere alebo detektívka, stáva v okamihu svojho čítania tou jedinou knihou, ktorú som čítal. Každá z nich má dominantný charakter, miznúci nasledujúci deň.

Odpoveď je absolútne úprimná. Ak sa zdá, že v sebe nesie stopy paradoxu, nejde o môj paradox: som ním ja sám.

Fernando Pessoa: Muž z Porlocku

Fernando Pessoa: Muž z Porlocku

O histórii vzniku Coleridgeovej básne Kublaj Chán píše aj J. L. Borges (Coleridgeův sen, RSL 2/8;, slovensky Coleridgeov sen, Labyrint, 1991), ktorý si Pessoou cenil, ale jeho esej Muž z Porlocku pravdepodobne nečítal, keďže za jeho života zrejme nevyšla. Borges uvádza, že v 13. storočí sa Kublajovi prisní palác a dá tento palác postaviť a v 18. storočí sa Coleridgeovi prisní báseň o Kublajovi a jeho paláci a zapíše ju. Borges navrhuje teóriu, podľa ktorej sa v budúcnosti niektorému z čitateľov Coleridgeovho Kublaj Chána prisní hudba alebo socha.

Komentáre k svetovej literatúre uvádzajú ako kuriozitu spôsob, akým Coleridge zložil a zapísal svojho Kublaj Chána. Táto neúplná báseň je jednou z najzvláštnejších básní anglickej literatúry, najväčšej po literatúre gréckej. A jej prazvláštna stavba je úzko spätá s jej prazvláštnym vznikom.

Báseň – ako nám Coleridge prezrádza – bola zložená vo sne. V tom čase žil básnik v osamelom farmárskom dome medzi dvoma dedinami, Porlockom a Lintonom. Jedného dňa, po tom, čo si vzal utišujúci liek, zaspal na tri hodiny a počas tohto spánku (ako hovorí) zložil báseň, ktorej obrazy a im zodpovedajúce slovné vyjadrenia sa v ňom zrodili bez námahy.

Len čo precitol, pustil sa do zapísania toho, čo zložil. Napísal tridsať veršov, keď prišiel návštevník – „muž z Porlocku“. Coleridge cítil povinnosť prijať hosťa, ktorý sa zdržal asi hodinu. Keď sa Coleridge vrátil k zapisovaniu toho, čo zložil vo sne, zistil, že zabudol zvyšok toho, čo mal ešte zapísať. Všetko, čo si ešte pamätal, bol záver básne – ďalších dvadsaťštyri veršov.

A tak máme fragment, alebo fragmenty, známe ako Kublaj Chán – začiatok a koniec čohosi úžasného, pochádzajúceho z iného sveta, zachytené v tajomných výrazoch, ktoré naša ľudská imaginácia nedokáže zobraziť, a zachvievame sa pri neznalosti deja, aký v nej mohol byť. Edgar Allan Poe (Coleridgeov nasledovník, či už si to uvedomoval, alebo nie) sa nikdy, ani vo veršoch ani v próze, nedotkol Iného Sveta tak spontánne či hrôzostrašne skutočne. V Poeových textoch, aj napriek ich chladu, zostáva čosi z iného sveta, hoci aj negatívne; V Kublaj Chánovi je všetko cudzie, z iného sveta, a toto „nik celkom nevie čo“ sa odohráva v Oriente, aký nie je, ale aký básnik zreteľne videl.

Coleridge neudáva nijaké detaily o tomto „mužovi z Porlocku,“ ktorého toľkí, vrátane mňa, preklínajú. Bolo to čírou náhodou, že sa tento neznámy rušiteľ zjavil a prerušil komunikáciu medzi priepasťou a životom? Alebo túto zdanlivú náhodu zrodila jedna z tých jestvujúcich, okultných bytostí, ktoré úmyselne maria už aj intuitívne, zákonné odhalenia Tajomna, podobne ako prepisy snov, v ktorých sa môžu skrývať isté zjavenia?

Nech to bolo akokoľvek, ja verím, že Coleridgeov zážitok je extrémnym príkladom, slúžiacim ako objasňujúca alegória toho, čo sa deje nám všetkým, keď sa na tomto svete usilujeme, s vnímavosťou pretavujúcou sa do umenia, komunikovať – ako falošní pápeži – s Iným Svetom nás samých.

My všetci tvoríme svoje diela vo sne, aj vtedy, keď pri tom bdieme. A „muž z Porlocku,“ tento neodvratný vyrušiteľ, navštevuje vnútorne každého z nás, aj vtedy, keď nás nikto nenavštevuje. Všetko, čo si myslíme či cítime, všetko, čím skutočne sme – len čo sa to snažíme vyjadriť, hoci len sami pre seba – trpí fatálnym vyrušením návštevníka, ktorým sme rovnako tak my sami, tou vonkajšou osobou, ktorá je celá v nás, v živote ešte skutočnejšia než my sami, než žijúci súhrn všetkého, čo sme sa naučili, čím myslíme, že sme a všetkého, čím by sme chceli byť.

My všetci, pretože sme slabí, musíme prijať tohto návštevníka, tohto rušiteľa – naveky neznámeho, keďže nie je „niekým,“ hoci sme ním my; naveky anonymným, keďže je „neosobným,“ hoci živým – medzi začiatkom a koncom básne, ktorá je zložená vo svojej úplnosti, no nie je nám umožnené zapísať ju takú. A to, čo prežije, či už sme veľkými alebo malými umelcami, sú fragmenty nevedno čoho, no čo by bolo bývalo, raz uskutočnené, tým najvlastnejším vyjadrením našej duše.

Keby sme len vedeli, ako byť deťmi, aby sme nemali návštevníkov, alebo aby sme necítili povinnosť prijať ich! No nechceme nechať týchto nejestvujúcich návštevníkov čakať; nechceme uraziť tohto „cudzinca,“ ktorým sme my. A tak, namiesto toho, čo by mohlo byť, zostávame len s tým, čo je: namiesto básne alebo opera omnia len začiatok a koniec čohosi strateného – disjecta membra, ktoré, ako povedal Carlyle, zostáva z každého básnika, alebo každého človeka.

Barón de Teive: Učenie stoika

Barón de Teive: Učenie stoika

Barón de Teive je autorom jediného spisu, v ktorom píše o svojej neschopnosti stvoriť dokonalé umelecké dielo a o svojej neschopnosti žiť. Spáli všetky svoje rukopisy a rozhodne sa pre samovraždu. Kniha, ktorú poznáme pod názvom Učenie stoika (A Educação do Estóico), sa podľa sprievodného komentára našla v jednej hotelovej izbe.

Barón de Teive je považovaný za možno posledné Pessoovo heteronymum. Objavil sa v roku 1928, jeho kniha vyšla až v roku 1999. Je to zbierka zápiskov, často nedokončených fragmentov. Nejde o rozsiahle dielo, ktoré rozsahom ani kvalitou nedosahuje úroveň Knihy nepokoja.

Rukopis nájdený v zásuvke

Keďže som nechcel nechať knihu na stole, odkiaľ by ju mohol vziať do nie práve najčistejších rúk niektorý zo zamestnancov hotela, rozhodol som sa odložiť ju do zásuvky, ktorú som len s námahou otvoril. Keď som knihu vsunul dnu, o niečo narazila – zásuvka nemohla byť taká krátka.

Ničí nás najkrutejšie a najsmrtonosnejšie sucho v dejinách – naše hlboké vedomie márnosti akéhokoľvek úsilia a zbytočnosti akýchkoľvek plánov.

Dosiahol som vrchol prázdnoty, dokonalosť ničoty. K samovražde ma vedie tá istá naliehavosť, s akou sa niekto iný ponáhľa zavčasu do postele. Som na smrť unavený zo všetkých zámerov.

Nič už nemôže zmeniť môj život.

Ak… Ak…

Áno, lenže toto ak je stále len niečo, čo sa nikdy nestalo, a ak sa nikdy nestalo, načo si predstavovať, čo by bolo, keby sa bolo stalo?

Cítim, že koniec môjho života je blízko, keďže si želám, aby bol blízko. Predchádzajúce dva dni som strávil pálením všetkých svojich rukopisov, jedného po druhom (a zabralo mi to dva dni, keďže som si niektoré opätovne čítal), poznámok s mojimi dekadentnými myšlienkami, náčrtov a dokonca i niekoľkých dokončených pasáží z diel, ktoré som nikdy nenapísal. Bez akýchkoľvek pochybností, no s potláčaným smútkom som vykonal túto obeť, ktorou opúšťam – tak ako niekto, kto páli most – breh tohto života, ktorého sa zriekam. Som voľný. Som pripravený. Čoskoro sa zabijem. No rád by som na záver zanechal intelektuálne pamäte svojho života, písomný portrét – taký verný, akého som schopný – toho, kým som bol vo svojom vnútri. Keďže nie som schopný zanechať po sebe zväzky krásnych lží, rád by som zanechal štipku pravdy, akú nám falošnosť všetkého umožňuje vysloviť.

Toto bude môj jediný rukopis. Nezanechám ho, tak ako to spravil Bacon, zhovievavým mysliam budúcich generácií, ale (bez zrovnávania) pozornosti tých, ktorých budúcnosť spraví mojimi druhmi.

Pretrhnutím všetkých zväzkov so životom okrem toho posledného, nadobudol som emocionálnu čistotu duše a mentálnu čistotu mysle, vďaka ktorým nevytvorím literárne dielo, aké som nikdy nebol schopný vytvoriť, ale vďaka ktorým ponúknem aspoň jednoduché vysvetlenie toho, prečo som ho nevytvoril.

Nasledujúce stránky nie sú mojou spoveďou; sú mojou definíciou. A cítim, ako ich začínam písať, že som schopný dať im podobu pravdy.